Keď vlani doma oznámila, že chce prejsť 300 kilometrov na púti do Santiaga de Compostela, ani manžel, ani deti neboli proti. A tak Lujza Garajová Schrameková mala dva týždne iba pre seba. Veriaca nie je, takže popud neprišiel z tohto dôvodu. Chcela sa skôr odtrhnúť z rodinného života a zamyslieť sa nad sebou i životom. „Bolo to čisté šťastie,“ usmieva sa.
Ako sa ti žije s nie veľmi tradičným menom Lujza?
Veľmi dobre, odporúčam ho. Vždy som mala rada svoje meno, lebo sa nedá povedať škaredo. Nikto mi predsa nepovie Lujzisko. Meno nemám bežné, ale čoraz častejšie počujem, keď idem okolo detských ihrísk, že sú tam Lujzičky. Možno je to spôsobené aj popularitou seriálu Naši, v ktorom sa mamička, ktorú hrám, volá Lujza.
Poznáš aj význam svojho mena?
Nie, a ty to vieš?
Na googli píšu, že to znamená bojovníčka, silná osobnosť. Súhlasíš?
Asi by som sa tak necharakterizovala, ale keď si samu seba predstavím v ťažkých životných situáciách, zo všetkého som sa dostala. Neviem práve, či to bolo bojovnosťou. Skôr flegmatizmom.
Aj to môže byť účinná „zbraň“ do života.
Keď sa na mňa niečo rúti, je mi to jedno. Mám schopnosť mnohé veci prijať, zľahčiť, iba aby ma nezomleli.
Vždy to tak bolo?
Áno, ale čakala som, že štyridsiatka bude v tomto magická a docvakne mi, aby som bola viac nad vecou a absolútne sa netrápila nad tým, kto si čo myslí a povie. Ale nie je to tak. Stále nemám schopnosť, aby mi boli niektoré veci ukradnuté. Ešte sa v noci zobudím so stiahnutým žalúdkom, rozmýšľam nad celým vesmírom a myšlienky sa cyklia ako v špirále. Na strane druhej pri ťažkom trápení si viem povedať, že bude aj dobrý deň. A hlavne ma baví sledovať, že raz som najväčšia kráľovná, úplná pani, hviezda a na druhý deň príde valec a som za úplnú chuderu. Treba si užiť obidva momenty a baviť sa na tom, že život je taký, len sa z toho „neposerme“.
Akých dní máš aktuálne viac?
Ťažko povedať. Ale poviem ti nedávny zážitok. Moderovala som v Košiciach ples. Docestovala som tam lietadlom, cez deň som stihla výborné nákupy, bola som si zabehať, čakali ma nádherné šaty od Zuzky Hakovej, maskérka Michaela Petroci bola perfektná tiež, zaspievala som si pesničku s Ondrom Kandráčom. Fakt som sa cítila hviezdne. Na druhý deň som cestovala do Detvy, kde ma čakal manžel. Vlak z Košíc som nestihla, takže som išla autobusom do Lučenca.
Zabudla som si telefón, takže som musela poprosiť cudziu pani, aby mi dovolila z jej mobilu zavolať mužovi. Keď som konečne nastúpila na vlak do Detvy, nehlásili zastávky. Detvu som zmeškala, vystúpila som v Stožku, kde som zas musela zháňať niekoho, kto mi požičal mobil na zavolanie manželovi. Keby si ma na tej stanici videla aj s taškami zo spomínaných hviezdnych nákupov (smiech). Pritom celý čas som sa sama na sebe rehotala, aká som aktuálne chudera, ale je to fér. To je tá rovnováha v živote – raz si hore, raz si dole.
Aké záležitosti ti obyčajne nedajú spávať?
Aktuálne mám menej roboty. Jednoducho ma nevolajú. A ak aj zavolajú, nie je to niečo, po čom by som túžila. Na jednej strane si užívam, že som viac s deckami, momentálne sa sťahujeme, takže vylepšujem nové bývanie, kreslím si záhradku, kde čo zasadím. Ale premýšľam nad tým, že prečo je to tak a či ma ešte niekedy do práce zavolajú. Uvedomujem si, že hercov je čoraz viac, postáv mamičiek a budúcich babičiek stále menej. Mám spracované, že sa mi darilo, zažila som si slávu, aj som si zarobila. No stále sa pýtam: Čím a kým som, keď nie som herečka?
Dala si sama sebe čas, dokedy ešte vydržíš čakať?
Zatiaľ mi je fajn, ale dlhodobá nečinnosť mi nerobí dobre. Pripomína mi to obdobie korony, keď som rozmýšľala nad tým, že by som sa zamestnala v službách. Pokojne pôjdem robiť za pokladnicu alebo aj čašníčku. Ale je to trošku hra s egom. Som úplne v pohode s tým, že by som to robila, lebo príjem potrebujem. Ale do toho sa vo mne ozve ego, že ľudia ma môžu spoznať a budú sa vypytovať. Navyše viem, že aj ja by som sa mohla ozvať režisérom, producentom, či pre mňa niečo nemajú. Nikdy som to nerobila, neviem to. V našej brandži je dôležité chodiť aj na večierky a pripomínať sa. No tieto povinné jazdy mi nikdy nešli. Už sa to asi nenaučím.