Hráte dcéru hlavného hrdinu, ktorému na začiatku predstavenia zabehne a premieta sa mu v hlave celý život. Vraj to má reálny základ v tom, že sa autorovi skutočne stalo niečo podobné.
Je to tak, ale ryba to nebola. Tú hru mám veľmi rada. Je to taká groteska, miestami muzikál. Avšak s Dejvickým divadlom to nebola úplne prvá skúsenosť. Keď som bola v treťom ročníku na DAMU, naskúšali sme v kaviarni Dejvického divadla hru Játra podľa môjho dedka Stránského. Režírovala to moja staršia sestra Josefína, s dramaturgiou pomáhala moja mama Klára. Tak sa to všetko pekne prepojilo.
Vy ste v Dejvickom divadle vraj pracovali aj v šatni. Je to pravda?
No, je. A celkom dlho. Mala som to ako študentskú brigádu. Keď som nastúpila na DAMU, dostala som sa do improvizačnej skupiny No a! Simony Babčákovej. Takže som sa postupne so všetkými tými ľuďmi v divadle zoznamovala a dostávala sa do ich povedomia. Počas covidu som ešte mala takú malú roličku v hre Každý má svou pravdu. V tom čase som bola, myslím, už na magisterskom štúdiu. Šatnárčenie som ukončila až po úplnom dokončení štúdia, a po pár mesiacoch som už nenastupovala ako šatniarka, ale ako členka súboru.
Vyzeráte mladšie, ako v skutočnosti ste. Možno aj preto vám v divadle aj vo filme opakovane dávali role v úvodzovkách niečích dcér?
Ďakujem za kompliment. A máte pravdu, že bolo také obdobie, keď som stále bola niečia dcéra. Naposledy vyložene Dcera národa. Ale zároveň cítim, že sa to trochu preklápa. Napríklad pred niekoľkými týždňami sme dokončili nový film, ktorý bude aj pre mňa výnimočný. Volá sa Zvíře a natočila ho Milada Tešitelová.
V anotácii som čítal, že ide o hororovú komédiu. Hlavnej hrdinke, teda vám, sa namiesto dieťaťa narodí mačka a ona sa to snaží silou-mocou zatajiť a zároveň ako matka zapadnúť do akejsi čudnej, ale ideálnej spoločnosti. To znie veľmi divoko, nie?
Je to presne tak. Do kín by to malo ísť na konci roka 2026 alebo na začiatku nasledujúceho roka. Bola to dosť zaujímavá práca, plná nových skúseností. Pre mňa aj najdlhšia, čo sa týka vývoja. Prvé veci sme točili asi pred troma rokmi.
Keď na vás teraz pozerám, vizážou mi dosť pripomínate americkú hviezdnu herečku Anne Hathawayovú.
Vy ste na mňa naozaj dobrý. Už mi to však párkrát niekto povedal, možno to robia oči alebo moja veľká pusa. Samozrejme, je to ohromná poklona.
Mieril som k tomu, že Anne Hathawayová sa popri hereckej kariére preslávila aj aktivizmom. Zasadzuje sa za práva sexuálnych menšín, rasovú rovnoprávnosť, ale najmä za rovnosť žien a dievčat, za ich ekonomické postavenie. Aj vy bývate spájaná s aktivizmom – vlani v júni ste sa napr. zúčastnili na protestoch proti krokom Donalda Trumpa v Čestliciach pri Prahe. Chcete svoju rastúcu popularitu využiť v tomto odbore?
Ja by som sa priamo aktivistkou asi nenazvala, ale svet okolo nás mi nie je úplne ľahostajný. Vy hovoríte o jednej akcii, keď som sa rozhodla podporiť organizáciu Greenpeace, ktorá chcela upozorniť na správanie sa amerického prezidenta Donalda Trumpa a miliardára Elona Muska (zakladateľ automobilky Tesla, pred ktorej pobočkou v Čestliciach sa protest konal, pozn. red.). Na ich prístup k životnému prostrediu. Sledujem dianie u nás aj vo svete a snažím sa v tom sama orientovať, mať na to názor. Vnímam, ako sa niektoré veci okolo nás premieňajú na horšie. Nehovorím len o tom, že vidím, ako sa roztápajú ľadovce v severských krajinách, kam rada jazdím, ale aj o celkovom nastavení spoločnosti.
V čase, keď niekto popiera, aké dôležité boli u nás zmeny po 17. novembri 1989, tak neváham podporovať napríklad organizáciu Díky, že můžem (študenti a mladí ľudia organizujúci každoročne na výročie 17. novembra akciu Korzo Národní a majúci aj rad ďalších projektov pre školy, pozn. red.). Zdá sa mi to jednoducho úplne prirodzené. Sama by som sa však neodvážila stúpnuť si pred davmi ľudí a hovoriť k nim o tom z pódia. Minimálne nie bez nejakej prípravy a podkladov. Riadim sa tým, ako rôzne situácie vnímam ja subjektívne, ale snažím sa aj sledovať názory iných, porovnávať ich a vyznať sa v nich. Preto hovorím, že sa nevnímam ako aktivistka. Namieste by som vám teraz nepopísala, čo všetko zlé sa na svete deje a prečo sa to deje. Jednoducho si myslím, že keď tá možnosť je, že je občas dôležité podporiť niektoré veci. A keď ma oslovili z Greenpeace, ktorých aktivity som už predtým nejako z diaľky podporovala, dávalo mi to zmysel. Myslím si, že to je dané aj tým, že patrím do tej mladšej generácie, ktorá sa veľmi zaoberá budúcnosťou a zároveň si so sebou nesie minulosť našich rodičov a starých rodičov.
Tomu rozumiem, zvlášť keď za komunistického režimu strávil váš starý otec Jiří Stránský roky v lágroch a neopakovateľne to opísal nielen v neskôr sfilmovanom románe Zdivočelá země, ale v rade ďalších autorských diel. Váš druhý starý otec žil zase v emigrácii.
Presne tak. Rozhodne ma v tomto vnímaní utvára nejaká rodinná skúsenosť, ich odkaz, ak sa to tak dá povedať. Ide o určitý pohľad na svet a veci, ktoré si v sebe historicky nesiete.
Asi sa vás na vašich dedkov vypytuje každý, napriek tomu sa spýtam aj ja: uvedomil som si, že v čase, keď Miloš Forman v apríli 2018 zomrel, mali ste necelých dvadsať rokov. Aké naňho máte spomienky?
Len chcem poznamenať, že mi nie je nepríjemné o oboch deduškoch hovoriť. Na oboch spomínam rada a často. Samozrejme som trávila viac času s dedom Stránským, ktorý tu s nami žil. Ale dosť často sme s rodinou jazdili aj do Štátov za dedom Formanom. Tipujem tak dvakrát - trikrát ročne. Niekedy zase on jazdil do Čiech, ale keď bol starší, potom už toľko nie. Nemám dojem, že by mi nejako chýbal spoločný čas. Tie naše rodinné stretnutia boli vždy také intenzívne a naplnené, že som to asi takto nevnímala. Skrátka, ak sa pýtate na to, či tá fyzická vzdialenosť a časové oneskorenia medzi tými návštevami nejako poznamenali náš vzťah, potom si myslím, že nie. Mali sme pekný, naplnený vzťah medzi dedkom a vnučkou.
Vlani v novembri vám vo veku osemdesiat jeden rokov umrela babička, známa výtvarníčka, speváčka a herečka Věra Křesadlová. Ako zasiahla do vášho života ona?
Zvlášť teraz sú spomienky na ňu intenzívne, pretože človek, samozrejme, spomína a spätne si uvedomuje množstvo vecí. Věra bola tiež herečka (medzi najznámejšie filmy, v ktorých hrala, patria Skřivánci na niti, Intimní osvětlení a Žert zo 60. rokov, pozn. red.). Pôsobila aj v divadle Semafor, bola úplne uhrančivá, jednoducho taká femme fatale. Keď som na ňu teraz spomínala, púšťala som si jej filmy. Najradšej mám Intimní osvětlení. Je pre mňa tou istou inšpiráciou, akou boli moji dedovia.
Tesne po invázii sovietskych vojsk v roku 1968 išla s dvojčatami – teda s vaším otcom a strýkom – za Milošom Formanom do Paríža. Vtedy jej s výjazdom pomáhal francúzsky producent, ale ona sa napokon rozhodla nenasledovať Miloša do Ameriky a vrátila sa do Prahy.
Věra nechcela emigrovať a rozhodla sa zostať so svojou rodinou, na ktorú mala pevnú väzbu. Dvojičky, môj otec a strýko, ktorí mali vtedy presne štyri roky, potom nevideli Miloša dlhé roky. Myslím si, že dostali nejaké povolenie, až keď mali tak dvanásť. Věru celkom aj chápem, pretože jednoducho nechcela všetko spretrhať, nechať tu blízkych a vydať sa s malými deťmi do absolútneho neznáma.
Nielen vy, ale aj vaše sestry ste sa mohli narodiť v USA…
To je pravda, a ako si spomínam z rodinného rozprávania, tak nejako si to prial aj starý otec. Myslím si, že ešte u Josefíny (najstaršia dcéra Petra Formana, narodená v roku 1992, pozn.red.) to naozaj bolo tak, že sa termínovo takmer narodila v Amerike. Dedo chcel, aby sme mali aj americké občianstvo.
Vy ste sa na rozdiel od mnohých svojich rovesníkov už stačili vydať. Manžel Adam Martinec je filmový scenárista a režisér.
Je to už takmer rok a pol. Je zaujímavé, že občas počujem, že je to v dnešnej dobe pomerne skoro, ale ja to mám vo svojom okolí zhruba tak pol na pol. Medzi svojimi kamarátmi a kamarátkami nie som rozhodne úplnou výnimkou. Ale poznám aj iných, ktorí sa berú a majú deti až po tridsiatke a často aj neskôr. Je to, myslím si, dosť rôzne a individuálne.
A ako ste na tom v tomto ohľade vy? Úspešne rozbiehate svoju umeleckú kariéru. Nezabrzdilo by ju tehotenstvo a materstvo?
Priznávam, že nad tým tiež premýšľam. Veci okolo mňa sa dejú neustále, baví ma pracovať, rozvíjať sa a v sekunde zastaviť svoju profesijnú kariéru je naozaj náročné. Ale vyhýbať sa materstvu rozhodne nechcem, raz určite chcem mať deti. Ešte však presne neviem, kedy príde tá chvíľa.
Na druhej strane človek postupne zisťuje, že asi nikdy nie je tá vhodná chvíľa, že sa to jednoducho nedá naplánovať. Ale aj vďaka tomu, v akej rozvetvenej rodine som vyrástla, by som si priala založenie tej vlastnej. Myslím si, že s podobnými pocitmi a rozhodnutiami bojuje veľa mladých žien v rôznych odboroch. V herectve je to trochu špecifické v tom, že pracujete predovšetkým so svojím telom. Je to váš pracovný nástroj. O to je to ťažšie. Verím však a dúfam, že sa viac objavuje snaha ísť tomu naproti, hľadať cesty na uľahčenie toho, ako byť matkou a zároveň pracujúcou ženou, napríklad aj na filmovom pľaci.