Jej starým otcom je slávny oscarový režisér Miloš Forman, druhým je uznávaný spisovateľ a dramatik Jiří Stránský. Narodila sa teda do umelecky mimoriadne nadanej rodiny. Jej budúcnosť určite ovplyvnilo aj čiastočné prežívanie detstva v kočovnej hereckej spoločnosti. Talentovaná Antonie má už na konte Českého leva za rolu vo filme Okupace a pred dvoma rokmi ju časopis Forbes zaradil do prestížneho výberu mladých inšpiratívnych ľudí 30 pod 30. Napriek tomu všetkému zostáva vnučka svojich úspešných dedkov skromná. „Som stále na začiatku kariéry,“ hovorí.
Váš otec Petr a strýko Matěj prevádzkujú Divadlo bratří Formanů, keď roky ako kultúrnu scénu používajú upravený remorkér, premenovaný na Tajemství. Loď síce väčšinu roka kotví na Rašínovom nábreží v Prahe, ale v dobách vášho detstva sa plavila po rieke. Aké bolo detstvo v kočovnej spoločnosti?
Ako asi tušíte, veľmi zaujímavé. Plávajúca divadelná a kultúrna scéna vznikla v roku 2000 v rámci projektu Praha - Európske hlavné mesto kultúry. Vtedy som mala dva roky. A máte pravdu, že si to „kočovanie“ dnes asi už veľa ľudí neuvedomuje, pretože Tajemství kotví v Prahe, ale predtým naozaj cestovala. Väčšinou po našich riekach, ale myslím si, že najďalej doputovala až do Belgicka do Antverp. A, samozrejme, bolo to v mojich detských očiach patrične dobrodružné.
Bývali sme v karavane, aj keď, samozrejme, nie celý rok, ale možno niekedy na mesiac na dva, keď sme s otcom jazdili po štáciách. So staršími sestrami (filozofka Josefína Formanová a Emílie Formanová, ktorá vyštudovala divadelnú produkciu, pozn. red.) nás učila naša dlhoročná priateľka Pavla, tá s nami väčšinou tiež jazdila a neskôr sa stala aj mojou triednou učiteľkou. Takže sme sa jednoducho vzdelávali aj v karavane. Ono sa to teda týkalo predovšetkým sestier, ja som bola v tých začiatkoch naozaj malá. Ale myslím si, že to na mne zanechalo celkom pozitívne stopy. Pripadám si vďaka tomu v rôznych ohľadoch „ostrieľaná,“ s posunutými hranicami nejakého komfortu.
Človek si často prvé pevnejšie kamarátske vzťahy buduje už na základnej škole. Nechýbalo vám to?
Ako som hovorila, nebolo to nikdy na nejako extrémne dlho. Alebo aspoň v čase, keď som bola na svete už aj ja, ako tretia v poradí. V tom čase to bývalo napríklad maximálne na tri mesiace. Navyše, my sme si so sestrami celkom vystačili v trojici. Sme si stále veľmi blízke, takže aj vtedy sme boli fakt dobré kamarátky.
Veľa ľudí z brandže vás stále oslovuje Toničko. Nevadí vám to? Predsa len ste dospelá a vydatá žena.
To máte pravdu. Sama sa už predstavujem ako Antonie. A musím povedať, že sa ma v poslednom čase stále viac ľudí pýta, ako mi majú hovoriť, ako ma oslovovať. Ak sa s tými ľuďmi už poznám a sami sa ma na to spýtajú, často im nechávam voľnú ruku, nech skúsia sami, čo sa im ku mne najviac hodí. Väčšinou sa to skončí práve u tej Toničky, čo mi vlastne nevadí. Navyše, veľa ľudí z môjho okolia ma pozná naozaj už od detstva a ja nemám potrebu vkladať im do úst niečo iné, hoci tou malou Toničkou už nie som. Mám svoje krstné meno rada vo všetkých jeho podobách. Azda len Tonka alebo Tonča ma občas zarazia, neviem ani presne prečo, ale nejako mi ku mne najmenej pasujú.
Vaše staršie sestry sa volajú Josefína a Emílie. To bol nejaký zámer, že vám rodičia zámerne vyberali ekvivalenty mužských mien?
Raz sme sa doma bavili na túto tému, a myslím si, že nie. Dokonca sme sa s dievčatami pýtali, či by sme sa ako chlapci volali rovnako. Josef, Emil a Anton. Ale vraj nie. V podobnom prípade mala byť jedna z nás Prokop, druhé krstné meno si nepamätám a snáď len ja by som ako chlapec vyfasovala opäť Tondu.
Na DAMU ste študovali odbor alternatívne a bábkové divadlo. Aj na lodi Tajemství sú súčasné inscenácie predchnuté rôznymi typmi marionet a bábok. Súvisí to?
Muselo to mať vplyv, prirodzene. Otec tiež študoval bábkarinu a strýko je zase vyštudovaný výtvarník na UMPRUM (Vysoká škola umeleckopriemyselná v Prahe, pozn. red.). Postupne sa dali dohromady a začali tvoriť a účinkovať vo svojich veciach. Ako úplne malá som chcela byť zverolekárkou, predovšetkým kvôli možnosti byť nablízku zvieratám, ani nie tak z lekárskych ambícií. Už niekedy na základke sa však aj vo mne začala prebúdzať túžba robiť divadlo. Rozhodnutie venovať sa tomu priniesla moja prvá rola v predstavení na školskej besiedke, čo bol Bivoj v Starých pověstech českých. Myslím si, že to bolo v tretej triede.