Bivoj? Kto vám v takom útlom veku hral diviaka, ktorého hrdina skolí?
Kanec bol len vyrobený, tak trochu prvá bábka. Ale ono to vzniklo vlastne tak, že sme si mohli napísať, aké chceme hrať postavy. Napísala som, že buď Bivoja alebo Jiráska. Po škole som zvažovala ísť už na konzervatórium, ale napokon, čiastočne vďaka rodinným vplyvom a radám a čiastočne zo svojho presvedčenia, som si počkala až na DAMU a rozhodla som sa ísť najskôr na gymnázium. No a po gympli som sa už prihlásila na DAMU na odbor alternatívne a bábkové divadlo.
Dnes patríte medzi najzaujímavejšie mladé české herečky. Časopis Forbes vás pred dvoma rokmi zaradil do prestížneho výberu vplyvných mladých ľudí „30 pod 30“.
Vy ma asi donútite červenať sa. Samozrejme, ten Forbes beriem ako veľmi pekné ocenenie a som rada, že som to vekovo stihla. (smiech)
Tak to nie je náhoda. Máte stále angažmán vo vyhlásenom Dejvickom divadle, za vedľajšiu ženskú rolu vo filme Okupace ste pred štyrmi rokmi dostali Českého leva a ovácie zožal aj seriál Dcera národa, kde stvárňujete Zdeňku Havlíčkovú, za čo ste boli vlani na Leva nominovaná.
Je pravda, že všetka tá práca bola skvelá a všetky spomínané projekty ma dosť formovali aj herecky. A Zdeňka bola moja prvá ústredná postava, ktorá mi bola niečím charakterovo vzdialená ale aj blízka, čo sa týka nejakej vnútornej energie, ak sa to dá takto popísať. Postava Zdeňky Havlíčkovej má jednoducho svoju hlavu. Aj keď ju chcú strážiť, manipulovať a nakoniec vydať za vopred určeného muža, ona sa tomu nechce poddať.
V tých predchádzajúcich filmových projektoch, ako napríklad v Dukle 61 (dvojdielny televízny film Davida Ondříčka z roku 2018 o skutočnom banskom nešťastí v roku 1961, pozn. red.) alebo v Okupaci (film Michala Nohejla z roku 2021, ktorý sa odohráva v auguste 1968, pozn.red.), musia moje hrdinky akoby plynúť s dejom alebo s davom, a potom neskôr napríklad majú moment, keď sa nejakému problému postavia čelom. V Dcére národa som však po prvýkrát cítila takú šancu dupnúť si a popustiť uzdu drzosti. Samozrejme, hovorím o tej úlohe. No, ale ona Zdeňka bola údajne naozaj taká. Nechcela nechať so sebou manipulovať. Robila si tak trochu čo chcela. Vyrastala z nej nezávislá mladá žena a jednoducho sa vymykala všeobecným predstavám o poslušnom, zbožnom a pasívnom dievčati.
Priznám sa, že som o jej existencii nemal vôbec tušenie.
To nie ste sám. Ja teda predtým tiež nie. Až v rámci rešerší som sa dozvedala tie ďalšie a ďalšie zaujímavé podrobnosti. Existuje o nej kniha Dcera národa? s podtitulom Tři životy Zdeňky Havlíčkové. Autorka Milena Lenderová veľmi pekne a farbisto opisuje jej osobný život, ale napríklad aj vzťah s otcom. Myslím si, že vlastne aj tú svoju náturu a tvrdohlavosť, ktorú niektorí obrodenci nečakali, mala trošku po ňom.
Úspešní a slávni nie sú v podobných tvorivých odboroch iba vaši rodičia, ale aj starý otec režisér Miloš Forman či z matkinej strany spisovateľ a dramatik Jiří Stránský. Nie je taký rodokmeň príliš zväzujúci?
Predtým som to tak možno občas vnímala. Viac som sa zamýšľala nad tým, do akej miery je to, kde som a čo robím, mnou, a nakoľko nejakým vplyvom práve tých mojich predchodcov. Predchodcov, ktorí sú navyše pre mňa osobne tak veľmi inšpiratívni. Na jednej strane sa človek z toho záväzku a porovnávania chce vymaniť a na druhej je to vlastne nemožné, pretože je to vo vás nejako zakorenené. A nielen u nás, zažívajú to športovci, vedci, doktori, vlastne takmer ktokoľvek, kto zdieľa nejaké rodinné smerovanie, a je potom na ňom, či sa tým smerom vydá a ako to sám uchopí. Najviac som to asi riešila, keď som sa po prvýkrát viac objavila na verejnosti, čo bolo v čase, keď som nakrúcala svoj prvý film Dukla 61 s režisérom Davidom Ondříčkom. Tam som to vnímala a mala som vnútorné pochybnosti o tom, či je správne, že to robím. Bála som sa, aby ma nevnímali len vďaka tomu, že v odbore robil môj otec alebo starý otec.
A teraz? Už to tak nevnímate?
Väčšinou to predsa tak prirodzene býva, že deti nejako inklinujú k tomu, čomu sa venovali ich rodičia alebo starí rodičia. Preto hovorím, že dnes to už naozaj vnímam inak. Práca a prístupy mojich starých rodičov, rodičov, nakoniec aj sestier sú pre mňa predovšetkým inšpirácia a odrazový mostík, keď si neviem rady. Sú mi vzorom, kadiaľ sa môžem vydať, a zároveň ma podporujú aj na mojich vlastných cestách. Je to vlastne veľmi pekný prerod, pretože napríklad v škole som v sebe túto tému riešila opakovane. Teraz som to už vnútorne prijala a je pre mňa neuveriteľné, že sa môžem živiť tým, čo ma baví. A hovoriť o tom napríklad s otcom ako s kolegom. A áno, uvedomujem si, že mi ten rodinný pôvod v určitých momentoch pootvoril dvere a mohla som mať napríklad vstup do umeleckého sveta jednoduchší ako iní. Ale o to viac som asi chcela dokázať sama sebe, že to nie je len tým. Trvalo mi to a aj napriek „výhode mena“ bola tá cesta niekedy aj tŕnistá. O to cennejšie pre mňa bolo, keď som si napriek všetkým pochybnostiam dokázala občas povedať, že som to urobila, ako najlepšie som mohla.
Od roku 2023 pôsobíte v úspešnom pražskom Dejvickom divadle, kde ste začali v predstavení Kde je ta ryba.
Áno, vlastne po účinkovaní v tejto hre Davida Ondříčka sme spolu s Aničkou Fialovou, ktorá v predstavení tiež hrá, dostali angažmán v Dejviciach.