V filme Šampión, druhom v poradí o Ondejovi Nepelovi, hrá trénerku Hildu Múdru. Nakrúcanie odštartovala v deň svojich 66 narodenín, rovnako ako kedysi v ARABELE, ale vtedy oslavovala sladkých dvadsať.
Na premiéru filmu Šampión ste pricestovali zo Švajčiarska. Stala sa táto pre mnohých vysnená krajina vaším novým domovom?
Áno, bol to ďalší neuveriteľný krok v mojom živote, ktorý sme podnikli spolu s manželom. Od októbra minulého roku žijeme v Luzerne.
Prečo ste sa rozhodli pre takú zásadnú životnú zmenu?
Hoci sme s manželom krížom-krážom pochodili svet, Švajčiarsko som predtým nepoznala. Pred dvomi rokmi sa tam však presťahovala naša najmladšia dcéra Sophia Emma. Keď minulý rok po materskej nastupovala do práce, svojho len štvormesačného chlapčeka musela dať do jaslí a mne išlo srdce puknúť. Rozhodla som sa, že jej prídeme pomôcť aspoň na začiatok, kým si náš malý vnúčik zvykne.
Časť týždňa bol s nami, zvyšok v jasličkách. Fungovali sme takto štyri mesiace a za ten čas sme sa do tejto krajiny zaľúbili. Všade navôkol príroda, neuveriteľná čistota a pokoj. Ľudia sú oveľa vyrovnanejší, kultivovanejší, vláda aj politika sú stabilné, rovnako ako mena. Povedali sme si – čo nám penzistom bráni, aby sme žili práve tu? V Luzerne sme si našli pekný byt, v auguste sme sa vrátili do Nemecka a v októbri sme sa už sťahovali.
Pritom v Nemecku ste žili takmer štyridsať rokov.
Do Nemecka som odišla v roku 1987, no dnes to už nie je tá istá krajina so stabilným systémom, do ktorej som vtedy prišla. Zmeny k horšiemu a napätie cítiť aj tam. Ja si rada vychutnávam život, mám rada dobré jedlo, spev a tanec, no na to musíte mať miesto, kde sa takto môžete cítiť.
Do Švajčiarska ste sa presťahovali až po tom, ako ste dokončili film Šampión?
Film bol dokončený, nakrúcať sa začalo v roku 2024 a ja som sa postavila pred kameru 9. januára – presne na moje narodeniny. Druhýkrát v živote som oslavovala narodeniny pri filme: pri Arabele to bolo 20 a pri Šampiónovi 66.
Práca na tomto filme vás opäť vrátila do čias socializmu, za ktorým ste po odchode do Nemecka definitívne zavreli dvere.
V časoch Nepelovej najväčšej slávy, v roku 1972, kedy sa náš film odohráva, som mala 13 rokov. Viac ako politika či systém, v akom žijeme, nás vtedy zaujímali chlapci (Smiech). Chápadlá neslobody som pocítila až neskôr, keď som sa zoznámila so svojím druhým manželom, západným Nemcom.
Nasadili na mňa agentov a informátorov. Keď ma prišiel navštíviť, vedeli o každom našom kroku. K tomu sa pridal strach o môjho otca, dôstojníka v armáde, ktorého by po mojom odchode mohli degradovať. Náročné to bolo aj preto, že som mala dcéru z prvého manželstva a jej otec, presvedčený komunista, sa usiloval o to, aby ostala na Slovensku. Bránil jej odísť so mnou do, podľa neho, „prehnitého kapitalizmu“. Po dlhých ťahaniciach som napokon súd vyhrala a dcéru mi zverili.
Otcom vašej dcéry Jany bol váš dnes už zosnulý manžel Miro Kubovič, tréner hokejistov Slovana. Do Nemecka ste odchádzali s druhým manželom Haraldom Schlegelom, otcom vášho syna Haralda. Do tretice ste našli šťastie pri Tonim Pulmovi, s ktorým máte dcéru Sophiu Emmu. Ako reaguje, keď vás vidí na filmovom plátne?
Môj manžel bol úspešný manažér a obchodník. Keď si ma bral, bola som ženou v domácnosti, o ktorú bolo finančne dokonale postarané. Posledné roky si však musel zvyknúť, že z domu často odchádzam za prácou. Snažili sme sa to riešiť tak, že keď niekde dlhšie nakrúcam, nejdem do hotela, ale prenajmeme si byt.
Manžel tak môže byť so mnou – kým ja točím, on si vypĺňa čas čítaním kníh alebo prechádzkami. Večer sa vrátim a sme spolu. Môžem sa s ním podeliť o dojmy z celého dňa a mať pri sebe niekoho, kto ma podrží a povzbudí. Teší sa z mojich úspechov, hoci ako introvert to nedáva veľmi najavo. (Smiech)