V dejinách je jej meno zapísané už teraz, vďaka predkom. Teraz však prevzala od nich štafetu ona a ďalšie kapitoly tvorí herečka a hviezda seriálového Dunaja a Sľubu Anna Magdaléna Hroboňová (25) už sama. Ako jej to ide?
Kedy ste si uvedomili, že máte priezvisko, o ktorom sa učí v škole? Samo Bohdan Hroboň bol totiž jedným zo štúrovcov...
Nepamätám si presne, v ktorom to bolo ročníku, ale viem, že bol v učebnici tak na okraji, ako zaujímavosť, čiže učivo, z ktorého sa nepísali písomky. Ako dieťa som to teda brala skôr ako takú malú frajerinu, že mám v učebnici vlastného predka. Dodnes mám ale problém úplne pochopiť jeho dielo, pretože je písané jazykom, ktorý je od toho dnešného veľmi vzdialený. Cítim preto, že mám voči nemu záväzok. No ten pocit, že naše priezvisko v dejinách niečo znamenalo, vo mne zostal. A ešte zosilnel, keď môj starý otec Ján Bohdan Hroboň dostal v Martine ulicu.
Možno je to tým, že som toto obdobie študovala, ale pre mňa je váš rodokmeň fascinujúci. Je otázka naň prvá, ktorú vám ľudia kladú?
Sem-tam sa na to pýtajú, ale mám pocit, že skôr s akousi potrebou zapárať do toho, že moji rodičia sú evanjelickými farármi, kým ja som si vybrala povolanie, ktoré je často s predsudkami považované za povrchné, v niečom až nemorálne. Baví ich na tom ten konflikt, ale v mojich odpovediach sa ho nedočkajú.
Vyrástli ste nielen v slávnej, ale aj vo veľkej rodine. Keďže mám podobnú skúsenosť, viem, že občas sa človek stretáva so začudovanými pohľadmi. Zažívali ste to aj vy?
Ľudia si pomyslia všeličo, napríklad či rodičia ako farári šesť detí mať museli. Samozrejme, že nemuseli, ale ja som úprimne rada, že mám päť súrodencov. So staršou sestrou – ja som druhá – sme si tak prirodzene rozdelili starostlivosť o tých mladších. Aj keď vraj existuje niečo také ako syndróm najstaršej dcéry, čo znamená, že kvôli povinnostiam preskočíte niektoré fázy bláznenia sa v detstve či rebelovania v puberte. Jednoducho si to nemôže dovoliť. Na druhej strane som ale v relatívne nízkom veku nadobudla skúsenosti, ktoré iní nemajú ani keď vylietavajú z rodičovského hniezda.
Skrátka, pripravilo vás to na dospelý život. Ten ste si už mohli dirigovať sama? Mohli ste si slobodne vybrať, ktorým smerom sa vyberiete?
Úplne slobodná som sa v tom necítila, ale nikoho z toho neviním. Súviselo to skôr s tým, že som mala pocit, že by som sa mala rozhodovať zodpovedne a príliš neriskovať. Zároveň som vnímala, že mamina by bola rada – keďže som mala veľmi dobré známky, aby som sa venovala niečomu, čo je spoločensky a akademicky považované za náročnejšie.
Herectvo sa za také asi nebralo…?
(úsmev) Stále je opradené mnohými predsudkami, no práve tie som chcela rozbiť. Nevybrala som si ho teda preto, že som si to v živote chcela uľahčiť.
To mi ani nenapadlo. Študovali ste na gymnáziu, mali ste dvere otvorené všade. Kedy ste prvýkrát vôbec vyslovili nahlas, že by to mohlo byť herectvo?
Priznávam, že na gymnázium som nastúpila s istými pochybnosťami, či som si vybrala správne, či je to moja cesta. Preto som sa šla pozrieť na Deň otvorených dverí na bratislavskom konzervatóriu. V tom čase to tam však ku mne ešte neprehovorilo natoľko, aby som mala odvahu nechať gymnázium a urobiť taký veľký krok. Túžba po herectve tam síce už bola, ale ešte som nebola pripravená ju naplno nasledovať.
Po maturite to prišlo?
Stále som nemala jasnú cestu. Pre nič som sa nedokázala zapáliť. Takže som si dovolila vyloviť jednu z tých najskrytejších túžob, ktoré som ani sama pred sebou nedokázala ešte úplne obhájiť, a podala si prihlášku na VŠMU, že to prosto vyskúšam.
Zjavne to bola správna voľba. Nielenže vás prijali na školu, ale veľmi skoro aj na prvú scénu. Tú ste však teraz museli spolu so štyrmi kolegami opustiť. Oficiálne v rámci konsolidácie. Neľutujete, že ste si vybrali profesiu, na ktorú má stále vplyv politika?
Kvôli tomuto určite nie. Skôr cítim, že som vo veku, keď potrebujem veľké výzvy. Také, pri ktorých budem mať pocit, že moja práca má skutočný zmysel. Dnes síce pracujem veľa, no zatiaľ hrám najmä menšie postavy, do niektorých som bola obsadená ešte počas štúdia. Takže úprimne – dostať rolu v inscenácii, kde budem cítiť, že sa môžem rozvíjať, je pre mňa väčšou prioritou, než istota miesta v súbore. Potrebujem totiž cítiť posun.