Rozumiem. Napriek tomu - neprišiel moment, keď ste to vnímali ako nespravodlivosť?
Možno vďaka tomu, že sa o tom dlho debatovalo medzi kolegami v súbore, cítila som to tak, že nech to už padne na kohokoľvek, v nejakom zmysle sme v tom spolu.
Na druhej strane už nejaký čas doslova excelujte na obrazovke, najskôr v seriáli Dunaj, dnes v Sľube. Beriete aj to, že ste sa zapísali u divákov – ako posun, o ktorý sa snažíte? Cieľom herca asi je byť známy...
U mňa je to skôr naopak – je mi príjemnejšie, keď ma ľudia na ulici nespoznávajú. Fungujem dosť hekticky a v takom tempe ide často bokom všetko nepodstatné, vrátane toho, ako som upravená. Obliekam sa najmä prakticky a niekedy na seba nie som práve hrdá. Aj preto mám rada ten pocit inkognita. Keď je príležitosť, rada sa, samozrejme, nahodím, a vtedy som, ako každý, rada videná. Nechcem však kvôli tomu, že ma ľudia trochu začínajú poznávať, stratiť možnosť byť sama sebou…
Cítite sa tak aj v Sľube? Vaša postava do neho síce vhupla ako drzá stredoškoláčka, akonáhle ju ale scenáristi nechali otehotnieť, je z nej rozvážna mama. Pomohlo vám, že s deťmi máte vďaka súrodencom vlastné skúsenosti?
Hovorí sa, že v denných seriáloch herci najviac čerpajú zo seba, pretože sa nakrúca veľmi rýchlo. Človek potom automaticky siaha po polohách, ktoré sú mu najprirodzenejšie. Myslím, že to tak robím aj ja a vychádzam z vlastných skúseností, pocitov a zážitkov, ktoré si nesiem z doterajšieho života.
To, čo ste prežili, teda ovplyvňuje vaše herectvo. Platí to aj naopak – ovplyvňuje herectvo váš život, respektíve vzťahy?
Už zo svojej podstaty prináša do nich množstvo výziev. Hráme totiž veľmi osobné, niekedy až intímne situácie, a občas sa môže stať, že sa javisková realita na chvíľu zleje s tou skutočnou. Na javisko totiž vždy prinášame aj niečo zo seba – vlastné emócie, skúsenosti, spomienky. A môže sa stať, že pri hraní lásky s kolegom či kolegyňou cítime veľmi autentické emócie, hoci ide „len“ o rolu. Práve preto je dôležité vedieť si nastaviť hranice – povedať si, čo zostáva na javisku a čo si človek vedome prenesie do reálneho života.
Rovnako dôležité je asi nájsť aj chápavého partnera.
To tiež. Z úplne praktického hľadiska totiž treba myslieť aj na to, že hereckékalendáre nepoznajú víkendy ani klasický pracovný čas. To je často pre vzťahy väčšia skúška než samotné emócie.
Vy ste takého, čo má pre toto všetko pochopenie, našli?
Keďže je tiež divadelník, bolo by pokrytecké, keby ho nemal, trúsil by do vlastného hniezda… (úsmev)