So sestrou Katkou Koščovou sú zohratá dvojica s mikrofónom v ruke i mimo pódia. No vedia sa tak pohádať, až by si cudzí mohli myslieť, že sa už nikdy nezmieria. A ony sa pritom o desať minút objímajú a povedia si: Prepáč.
Čo myslíš, ako pôsobíš na ľudí?
Milšie, aká naozaj som (smiech).
Aká teda si?
Som klasická žena, ktorá si každý mesiac prechádza svojím PMS a kadečím iným, ale snažím sa pracovať na tom, aby som tým druhých neotravovala. Darí sa mi to aj vďaka môjmu manželovi, ktorý má veľmi pokojnú povahu. Keď začnem hysterčiť, vysvetlí mi, že to nie je potrebné (smiech). Ale čím som staršia, tým som pokojnejšia. Od detstva sa tiež snažím všetkým naokolo vyhovieť. Aj na svoj úkor. Je to veľakrát kontraproduktívne, osekávam zo svojich potrieb, len aby boli ostatní spokojní. Dva roky som chodila na terapiu, kde mi terapeutka vysvetlila, že nemusia nás mať všetci radi. Čím skôr sa s tým človek zmieri, tým sa mu bude ľahšie žiť. Taktiež som sa naučila neriešiť veci, pokiaľ ich neviem zmeniť alebo nie sú v mojom popise práce. Už sa teda nevyjadrujem ku všetkému.
Toto nastavenie prišlo so spomínanou terapiou alebo aj s vekom?
Oboje majú na tom svoj podiel. Veľmi mi tiež pomohlo, že som odišla z toxického pracovného prostredia, lebo tam to už bolo na hranici môjho psychického aj fyzického zdravia. Naučila som sa opustiť veci, ktoré mi ubližovali.
Aké zmeny si v prvom rade na sebe badala, že v práci nie si šťastná?
Bolo to už veľmi dávno, ale keď som mala ísť do divadla, fyzicky mi prišlo nevoľno. Bol to celodenný stres, aby som len nič nepokazila. Strácala som schopnosť podať dobrý výkon na javisku. Roky som sa považovala za dobrú speváčku a zrazu som o sebe pochybovala. Ťažšie sa mi spievalo, hoci diváci to ani nemuseli zbadať. V prvom rade som hľadala chybu v sebe. Mám veľkú úctu k autoritám. Bola som dobrá obeť. Takmer 10 rokov trvalo, kým som zistila, že problém nie je vo mne. Iba o tom hovorím a roztrasiem sa.
Desať rokov je strašne dlhý čas.
Je. Až teraz vidím, že som mala nízke sebavedomie, nevedela som sa zastať samej seba. Stále mám pocit, že musím niekomu niečo dokazovať. Učím sa odpúšťať si chyby a ako perfekcionistka si uvedomovať, že môj výkon nemusí byť vždy stopercentný. Stačí veci robiť na 99 percent a je to v poriadku.
Komu si povedala ako prvému, že sa v práci niečo deje?
Manželovi, sestre a kamarátom. Mám šťastie, že mám okolo seba otvorené a krásne bytosti ešte zo skautských čias.
Vo všetkom si taká otvorená?
Keby som nerozprávala nahlas o veciach, ktoré ma trápia, zvnútra by ma zožrali. Boli chvíle, keď som mala pocit, že všetkých už tým len obťažujem. Chodila som smutná z práce. Všetko sa zmenilo, keď som dala výpoveď. Najskôr sme však doma prebrali, či to finančne utiahneme, keďže manžel je na voľnej nohe a môj divadelný plat bol predsa len každomesačná istota. Bola som však ochotná žiť chvíľu aj na dlh, ale nechcela som viac akceptovať takýto život. Dobre som urobila.
Mala si obavy, že si už na divadelných doskách nezahráš?
Odchádzala som s tým, že už asi nechcem vyliezť na javisko. Nevedela som, v čom sa uplatním, ale hrať som naozaj netúžila. Našťastie mi prišli do života „zapálení“ ľudia z profesionálne nezávislého divadla Uhol_92, a to Alžbeta Vrzgula a mnohí ďalší umelci. Tvoríme síce na nezávislej scéne, ale o to úprimnejšie s novonájdenou motiváciou. Potvrdil sa mi starý známy fakt: divadlo nie je budova, sú to ľudia. Dobré divadlo môže vzniknúť hocikde. Napríklad s bývalým kolegom Michalom Novodomským sme naskúšali hru Michal a Veronika vol. 2024, ktorú napísal aj zrežíroval Jakub Nvota v bývalom CO kryte, ktorý je premenený na najbezpečnejšie divadlo na sídlisku v Prešove.