Je jej ľúto, keď vidí svoje rovesníčky, z ktorých sa rokmi stali tety. Naopak, speváčke, lekárke a milovníčke astrológie elán dáva pozitívne naladenie. O mentálnej sile bude jej ďalšia kniha, z ktorej má zatiaľ hotové len štyri strany. Uvažuje tiež nad tým, že verejnosti sprístupní zbierku svojich šiat. Medzi nimi budú i svadobné.
Keď som vás oslovila na rozhovor, ani vás nezaujímalo, o čom presne bude. Hneď ste súhlasili s dodatkom, že sa rada rozprávate. Vždy ste to mali v sebe?
Prvé roky v škole som bola opatrná, taký bojko. Keď za mnou v tretej triede po skončení vyučovania bežali chlapci, utekala som, čo som vládala, lebo som sa ich bála. Strašili ma, že mi ostrihajú vlasy a rozviažu mašľu. Sedela som v prvej lavici a dlho som bola v triede najnižšia. Čoskoro som však prerástla všetky dievčatá. Aj vďaka tomu som sa stala istejšou, no nie suverénnou. Matka ma držala takpovediac nakrátko, aby som sa zbytočne neukazovala, nebola namyslená. Bola učiteľka.
Kedy ste nadobudli istotu aj na pódiu?
Už od začiatku som mala šťastie, že som mala možnosť účinkovať s významnými hudobníkmi a skladateľmi. Objavil ma Braňo Hronec, pracovala som s mojím manželom, doktorom Laiferom, ktorý bol tiež skladateľ a hudobník. Taktiež so slávnym orchestrom Karla Vlacha v Prahe. Keď som mala pred koncertom strach, posmelil ma vetou: „Predstavte si, že všetci ľudia sedia na toalete (smiech).“ Istota prišla akosi prirodzene v tejto spoločnosti. Ale taký strach, aký mali Karel Gott a Eva Pilarová, mal málokto. Nedokázali ho ani poriadne skryť. No absolútna suverénnosť tiež nie je dobrá. Publikum to cíti, nemá to rado. Základom je naučiť sa pristupovať k ľuďom. Neplatí to len v tejto profesii.
Prvý rozhovor ste urobili, keď ste mali 19 rokov a redaktorke ste povedali, že máte o dva roky viac. V dnešnej osemdesiatke by ste si radšej trošku ubrali?
Vôbec nie, s vekom som vyrovnaná. Zdá sa mi naivné uberať si z veku. Vtedy však bola doba, že v devätnástich vás mali za nič. Podľa mnohých som sa mala ešte učiť, a nie spievať. Až neskôr sa časy zmenili, mladí sa preferovali a považovali ich za výborných.
Keď ste so speváckou kariérou začínali, vnímali ste dnešných vašich rovesníkov ako nedosiahnuteľnú métu, že osemdesiatky sa ani nemusíte dožiť?
Nikdy som sa nezaoberala vekom. Starších som si vždy vážila. Až teraz sa stalo módou, že tridsaťroční si o štyridsiatnikoch myslia, že by mali ísť pomaly do hrobu. Je to nevzdelanosť až nevychovanosť.
V deň, keď sa stretávame, uplynuli presne dva roky od vážnej operácie, ktorú ste podstúpili. Pripomínate si tento dátum?
To, že žijem, je zázrak. Veľká vďaka patrí skvelému operatérovi. Ako lekárka som vedela, že diagnóza bola vážna, ale brala som to ako normálnu operáciu. Nepripúšťala som si nič iné len to, že musím prežiť. Doktori za mnou poslali mojich dvoch synov, aby ma videli, podali mi ruku. Môžete si to všelijako vysvetliť. Mentálne som naozaj bola silná. Hovorila som si, prečo by som mala umrieť, veď nie je na to dôvod.
Avšak keď sa mi po prepustení z nemocnice polepšilo, ako prvé som začala riešiť hrob, kde mám pochovaných obidvoch manželov a kde raz budem i ja. Roky som naň chodila vysádzať kvety. Viem, že keď sa pominiem, moje deti na to nebudú mať čas, preto som na pomník dala platňu. Inak mám stále veľa síl, cítim sa ako uprostred života. Autom ročne najazdím 20 000 kilometrov, Košice urobím na otočku. Rozmýšľam, ako žiť a nepremýšľam nad negatívami.
