Babeta. Do deja Sľubu sa s vami dostal ikonický dopravný prostriedok, na ktorom jazdievali naši otcovia a dedkovia, a priznám sa, že si naozaj pamätám asi iba jednu ženu, ktorá brázdila moje rodné malomesto na babete. Teraz vidíme vás.
Ja viem, ženy na babete nejazdili, ale Kamila jednu dostala – aj preto si v nej musím nachádzať ten chlapský aspekt. Uvidíme, či to bude divákom imponovať. Ona je fakt, že iná. Mimochodom, všetci mi hovoria, že na tej babete vyzerám ako Linda Veszprémiová, hrdinka nejakého seriálu...
To bol kultový maďarský seriál socíku. Linda. Naozaj mala podobné strapaté vlasy, babetu a bola dobrá v karate.
Áno, a teraz asi všetci čakajú, že zleziem z babety a začnem sa aj ja s niekým márovať (zápasiť, pozn. red.) Akurát, že ja sa na babete cítim všelijako, len nie atraktívne. Nikdy predtým som na motorke nejazdila a ani teraz nie som presvedčená, že by sa mi zišiel vodičák na motorku. Nejedna moja scéna s babetou bola taká, že som dostala kŕč do rúk, márne som sa ju snažila naštartovať alebo mi to „zdochlo“. Ale hlavne som si hovorila: ešte neprešiel ani rok od mojej nehody na lyžiach, mám v ruke titánové skrutky a bum – posadili ma na takúto vec (smiech). Veď ja som sa tesne predtým bála naskočiť aj na elektrickú kolobežku, aby sa niečo nestalo mojej boľavej ruke. Na prvej ostrej som babetou skoro narazila do garážovej brány, ale nakoniec som to predsa len vytočila. Na druhej strane – mám veľmi rada výzvy pred kamerou.
V Sľube ste predavačkou v bufete. Vidíme krémeše a veterníky a za nimi vás. Pomerne veľa času trávite uprostred rôznych rekvizít, ako sú tresky a parížske šaláty. Ako vám tam je? Ryba vo vode?
Priznám sa, že to nie je pre mňa veľmi prirodzené prostredie – myslím medzi tými salámami a párkami – pretože nejedávam takto spracované mäso ani majonézové šaláty. Vždy ma to len znova presvedčí, aké je fajn, že potraviny tohto druhu nejem (úsmev).
Druhou ženou za pultom je Helena Horváthová, ktorú hrá Anikó Vargová. Ako sa vám spolu na pľaci funguje?
My sme už s Anikó spolu hrali v divadle GUnaGU v predstavení Socík, sladký socík. Hrala majiteľku Krčmy u Julky, pivničnej vinárne, ktorá kedysi v Bratislave naozaj bola. Aj preto mám niekedy pocit, že kruh sa uzavrel, lebo sme sa obe opäť stretli v „socíku“ a ona je opäť pani vedúca. Veľmi som sa potešila, keď som sa dozvedela, že Anikó bude mojou hereckou partnerkou. Máme spolu na pľaci parádnu pohodu.
Videla som vás pred rokmi v GUnaGU a musím povedať, že na mňa zapôsobil váš monológ o nebezpečenstve dark webu, úmyselne skrytej časti internetu, ktorá funguje anonymne a nie je dostupná cez bežné prehliadače… Bolo to dlhé a temné.
Áno, to boli Youtuberi. Hrali sme ich veľmi dlho, myslím, že až deväť rokov. Táto hra sa rokmi veľmi upravovala, museli sme ju prispôsobovať meniacej sa dobe a ono sa z toho nakoniec stalo niečo ako stand-up. Pretože sme text v jednom kuse aktualizovali. Nemôžete o Youtuberoch deväť rokov rozprávať to isté. Aj tí starnú (úsmev).
Dnes sa viac ako o youtuberoch rozprávame o influenceroch – a myslím, že influencerkou ste do istej miery aj vy. Publikujete obsah o móde, kráse, kozmetike, sebe…
To je pravda, posledný rok som začala do toho trošičku viac tlačiť.
Všimla som si, že to robíte plus-mínus bez svojich detí, alebo aspoň bez ich tvárí. Prečo?
Netvárim sa, že nie som matka dvoch detí, takže v nejakom aspekte sa tam deti občas objavia, ale v zásade sa tomu vyhýbam. Nechcem im vytvárať falošnú, mnou skreslenú identitu na sociálnych sieťach a snažím sa rešpektovať ich súkromie. Myslím si, že aj malé dieťa si zaslúži rešpekt a súkromie. Myslím si tiež, že ony za seba ešte nemôžu rozhodnúť.
Ako to myslíte?
Tak, že aj keby som sa ich teoreticky spýtala, či môžem dať von video s jednou či druhou, tak nemôžu urobiť takéto rozhodnutie. Nevedia si predstaviť, aké riziká to prináša, nechápu, koľko ľudí to uvidí a čo to môže spustiť. A preto určite nemajú vek na to, aby sa o tom samy rozhodovali. Okrem toho vidím veľa detí influencerov, ktoré vyrástli a dnes svojim rodičom hovoria, aby vymazali príspevky, v ktorých ešte ako deti figurujú. Nechcem, aby moje deti možno raz trpeli tým, že prídu do kolektívu, ktorý ich už bude dávno poznať a bude ich mať zaškatuľkované ako deti herečky.
Nevyhýbate sa ani odvážnym fotkám – hoci nikdy nie sú vulgárne – ani fotkám v plavkách. Čo cítite, keď ľudia komentujú vaše telo a výzor? Čo to s vami robí?
Mám takú zásadu, že nečítam komentáre. Už dávno som si povedala, že ak teda mám byť herečka a robiť kariéru verejne známej osoby, tak sa pre svoje dobro a svoju pohodu musím odosobniť od toho, čo o mne niekde niekto povie. Samozrejme, keď tam tú fotku dám, rátam s tým, že vzbudí názory, či už pozitívne alebo negatívne, ale moja pohoda nie je závislá od slov iných ľudí a už vôbec nie vtedy, keď sa niečo napíše v bulvári. Môj manžel má síce zapnutý monitoring na moje meno a občas mi pošle nejaké linky, aby sme vedeli, čo, kde a ako bolo o mne napísané.
Linky mi vždy pošle. A ja ich zo zásady neotváram (smiech). Preto vlastne neviem, čo sa píše. A najmä, bulvárne články často vychádzajú mimo mňa, sú postavené na tom, čo som vypublikovala v nejakom poste, k tomu je pripojená nejaká slovná vata a celé sa to tvári ako rozhovor, pričom to rozhovor nie je. Nad týmto nemám kontrolu a ani ma to nezaujíma. Robím to tak preto, aby som si udržala psychickú pohodu a netrápila sa niečím, čo neviem ovplyvniť. To isté platí o komentároch pod fotkami. Mimochodom, ja sa nevnímam ako influencerka – možno skôr ako človek, ktorý je aktívny na sociálnych sieťach. Aktívny, a pritom nereagujúci. Paradox, viem (úsmev).