Vraj ste ako dieťa kreslili pôdorysy domov a všetci si mysleli, že z vás bude architektka – čo vás na kreslení domov tak fascinovalo a čo z tejto záľuby vo vás zostalo dodnes?
To, čo z tej záľuby ostalo vo mne, sa pretavilo do mojej staršej dcéry, ktorá žije kreslením. Všetky svoje emócie prenáša na papier a keď sa jej spýtate, čo bude robiť, keď bude veľká, tak vám s istotou odpovie, že bude maliarka alebo ilustrátorka detských knižiek. Práve včera mi povedala, aké je to super, že vonku prší, že si aspoň môže kresliť. Všetko dobré aj zlé, čo zažije, dáva na papier. Pokiaľ ide o mňa, ja už maľujem len vtedy, keď doma spolu niečo tvoríme, vtedy si uletím do svojich starých čias. Musím však povedať, že Melánia je v kreslení ďaleko predo mnou.
Ale prečo ste kreslili práve domy a nie povedzme kone?
Lebo som si rada predstavovala, ako by tie domy mohli vyzerať, ako by som ich zariadila. Robila som si skice miestností na štvorčekovanom papieri. Bola to taká vášeň, že keď mi naši chceli urobiť radosť, kupovali mi katalógy rodinných domov. A ja som ich so sebou všade vláčila. Kým moje spolužiačky si kupovali Bravo, ja som každý mesiac dostala nový katalóg rodinných domov a prekresľovala som si ho.
Hovorí sa, že o človeku veľa prezradí, čo si automaticky kreslí, keď má v ruke papier a ceruzku a hlavu si pustí na voľnobeh...
Aj ja som veľmi dávno rozmýšľala nad tým, že ak existuje nejaký psychológ alebo skrátka niekto, kto by dokázal urobiť výklad z takýchto „by the way“ (by the way – mimochodom, pozn. red.) kresieb, ktoré vznikajú, keď človek telefonuje a podvedome si niečo čmára na papier, idem do toho. Vždy ma veľmi zaujímalo, čo by vyčítal z mojich kresieb. Mám rada geometrické tvary, zvláštne spájam štvorce s trojuholníkmi.
Ako laik by som asi povedala, že máte rada veci usporiadané, dokončené a že rada upratujete. Ale to len tipujem.
Mám jednoznačne veľmi rada poriadok (úsmev). Len tie moje deti mi to trošičku narúšajú. Pritom by mi stačilo, aby neboli všade po byte kôpky oblečenia a hračiek. Čím viac pracujem, tým častejšie sa vraciam do bytu, ktorý je rozbombardovaný. Stresuje ma to, ale zároveň nemám toľko času ani energie dávať to neustále dohromady. Oceňujem však, že žijem v modernom svete, a keď veľa pracujem, rada dám zarobiť človeku, ktorý sa u nás doma postará o poriadok. Zamestnávam dievčatá, ktoré k nám chodia upratovať, a sú presne také pedantky ako ja (úsmev). Keď od nás odchádzajú, moja duša plesá. Jasné, som ten typ, ktorý musí poupratovať ešte predtým, ako prídu – ale to ma len teší, v podstate som rada, že som donútená urobiť to.
Tiahne vás to až k minimalizmu?
Veľmi sa mi páčia kapsulové domácnosti, aj kapsulové šatníky (kapsula – koncept, pri ktorom má človek menej vecí, ale premyslene vybraných tak, aby sa dali jednoducho kombinovať a dlhodobo používať, pozn. red.). Ale pokiaľ ide o triedenie a vyhadzovanie, nie som v tom až taká dobrá, lebo stále uvažujem nad tým, čo by sa mi ešte mohlo zísť. A to aj pokiaľ ide o módu – vždy mám pocit, že nie, toto nedám preč, možno to ešte predsa len využijem.
Nahrali ste mi s tou módou – seriál Sľub, v ktorom sa teraz objavujete, je vizuálne veľmi príťažlivý.
Fakt?
Rozhodne sa na módu a účesy Sľubu pozeráme so záujmom. Tým som však nechcela povedať, že každému móda 80. rokov úplne pristane.
Hej, presne tak. Lebo aj ja si to myslím – nie každému to pristane (úsmev). Najmä ženy vyzerajú v tejto retro podobe omnoho staršie, než by vo svojom veku mohli vyzerať. Keď sa pozerám na fotky svojej mamy vo veku, v akom som ja teraz, tak musím skonštatovať, že vyzerá o 10 rokov staršie ako ja. Ale nejde len o ňu. Ženy v dvadsiatich vyzerali na tridsať a na vine bola móda a účesy. Takže si po celý čas, ako natáčam Sľub, hovorím: len nech sa to nevráti. Viem, dnešná móda je tak trošku „zmeska“ a keby som v tom, v čom som v Sľube oblečená, vyšla na ulicu, asi by nikto na mňa nepozeral so zdesením. Povedal by si len, aha, hipsterka. No popravde, móda 80. rokov mi neimponuje.