Skúsme viac rozobrať, keď si tomu svojmu roku dala prívlastok sebapoznávací, čo presne to znamená.
Učím sa viac počúvať samu seba, svoje potreby a možno prvý pocit z danej situácie. Niekto to nazýva intuícia. Ak sa napríklad bavíme o pracovnej ponuke, ktorá môže na prvé počutie vyzerať atraktívne a zaujímavo, no niečo mi hovorí, že sa v tom nebudem cítiť dobre, že to za to nestojí, počúvnem sa. Snažím sa však počúvať aj svoje telo a mentálnu pohodu, myslieť na naplnenie svojho voľného času, dokázať nájsť rovnováhu medzi pracovným a osobným životom.
Odmietla si prácu napríklad preto, lebo si nechcela byť súčasťou konkrétneho tímu?
Kolegovia, či už v divadle, alebo v televíznych a vo filmových projektoch, sú pre mňa kľúčoví. Hlavne režiséri, produkcia, inscenačný tím, ale určite aj hereckí partneri. Keď som mala pocit, že by to nemuselo dobre fungovať, povedala som nie.
Dokážeš kolegom načúvať, keď ti do tvojej roly a výkonu takpovediac kibicujú?
Keď daného kolegu poznám a dôverujem mu, s dielom máme prirodzene rovnaký cieľ, nechám si poradiť. A rada. Záleží však, samozrejme, na tom, v akej chvíli a akým spôsobom sa daná rada alebo kritika podáva. Je to veľmi individuálne. Herectvo je práca v živom prostredí. Človek pracuje sám so sebou, so svojím egom, s momentálnym emočným nastavením, a na tom celom stavia kostru niekoho ďalšieho. Okrem toho sa do postavy snaží čo najhlbšie vcítiť.
Ak dostane nevyžiadanú radu, ktorá je k tomu ešte aj necitlivo podaná, môže sa stať, že ju v tej chvíli nedokáže prijať, spracovať. Snažím sa teda byť prístupná a otvorená iným pohľadom na danú vec, vypočuť si nápady ostatných. Sama sa tomu však pokúšam vyhýbať. Kto sa ma na názor opýta, rada mu ho poviem, no inak si ho zväčša nechávam pre seba. Viem, aké to občas dokáže byť nepríjemné.
Aká si kolegyňa?
Dúfam, že dobrá. Veľakrát rozmýšľam nad tým, ako sa ľudia pri mne cítia. Záleží mi na tom a snažím sa, aby im bolo so mnou dobre.
Cítiš väčšiu istotu, keď si na javisku so svojím partnerom?
S Matejom sme spolu prvýkrát hrali minulú sezónu v inscenácii Prelomiť vlny, keď som bola ešte hosťujúca členka Slovenského komorného divadla v Martine. Keďže od novej sezóny som sa už stala stálou členkou, na túto okolnosť si budeme musieť zvyknúť. Obaja sa na novú skúsenosť tešíme. Pred prvou skúškou som si pomyslela, že toto bude možno deň, na ktorý budeme raz spomínať. Veľmi som sa tešila. Bolo to do istej miery vzrušujúce. Matej je v tomto väčší pragmatik, ja som emotívnejšia. Počas práce sa však snažíme nezaťažovať toho druhého osobným emočným prežívaním. V každom prípade, Mateja vnímam ako oporu, či už na javisku, alebo v živote.
Pri ktorých charakteroch sa ty ako herečka hanbíš?
Asi pri takých, ktoré mi nie sú blízke svojím prejavom. Sú to zväčša expresívnejšie postavy, možno so sklonom k istému afektu alebo potrebe na seba upriamovať pozornosť. Vtedy mi trošku trvá, kým sa prestanem ostýchať. Podľa mňa neexistuje postava, ktorú by herec nedokázal dobre zahrať, len dosiaľ nenašiel správnu cestu, ako sa k nej dostať.
Rok 2025 ti priniesol zmenu, aj pokiaľ ide o zamestnávateľa. S akými pocitmi si sa lúčila s kolegami z Divadla Jána Palárika v Trnave?
Ešte som odtiaľ neodišla úplne a verím, že nikdy sa tak celkom nestane. Najviac si vážim vzťahy, ktoré som tam nadobudla. Mám tam veľa priateľov a teraz ešte dohrávam päť inscenácií. Jednou z nich je Filip, čo je hra o Jarovi Filipovi. Stretá sa s mimoriadnym prijatím u divákov. Nebolo ľahké rozhodnúť sa odísť.
Boli to síce len tri roky, no zato veľmi intenzívne. Priznávam, že ku koncu som už v sebe cítila akýsi tlak alebo rozpor, že je toho priveľa. V Trnave som dostala veľa krásnych postáv a príležitostí, no za ten čas som ich akosi nestihla stráviť. Bolo na mňa príliš mnoho všetkých dojmov, zážitkov a v neposlednom rade som sa to celé snažila skĺbiť s osobným životom. Tiež som bola zrejme unavená aj z neustáleho cestovania. A tak asi celkom prirodzene nastal čas, že som začala zvažovať zmenu.
