Je prirodzené, že hlavne po boku partnera človek prehodnotí pracovné priority.
Súhlasím. Svoju prácu mám rada, vážim si, že môžem robiť, čo ma baví. Nechcem ani podceňovať dôležitosť sebauplatnenia a sebarozvoja z pracovnej stránky. Uvedomila som si však, že svoju prácu nevnímam ako niečo, čo ma definuje. Nie som od nej závislá vo vnímaní seba samej.
A to je fakt, ktorý ma do istej miery napĺňa slobodou, tak v živote, ako aj v práci. Oslobodzuje ma to od akýchsi očakávaní a nárokov, ktoré som možno donedávna pociťovala. Vedomie práve toho, že nemusím každé predstavenie odohrať na 120 percent, pretože sa tým skutočne nič zásadné nezmení, mi zároveň dodáva omnoho väčšiu voľnosť a tvorivosť. Hlavne radosť a chuť. To je dôležité.
Znamená to, že pracuješ menej?
Dá sa povedať, že áno. Snažím sa k svojmu času pristupovať zodpovednejšie a nebyť v takom časovom zhone. Na vysokej škole nám pedagógovia hovorili, aby sme starostlivo pristupovali k pracovným príležitostiam, ponuky si vyberali. Apelovali na ich spoločenskú hodnotu, spôsob, akým nás daná práca môže formovať a ovplyvňovať.
Odmietla si ponuku a neskôr si svoje rozhodnutie oľutovala?
Viackrát (smiech). No viem, že som sa rozhodla správne. Ak by som aj danú prácu v konečnom dôsledku stihla a zvládla, bolo by to na úkor celkovej pohody a kvalitného výkonu. Radšej si chcem prácu užiť.
Presne to je typické pre generáciu Z, do ktorej patríš aj ty. Ľudia tvojej vekovej kategórie sa veľakrát nechcú hnať, pozerajú sa tiež na work-life balance vo svojom živote. Nie nadarmo sa hovorí, že práca nie je všetko.
Napríklad tohtoročné leto som mala úplne voľné a veľmi dobre mi to padlo. Bolo to však zámerné plánovanie času bez práce. Po divadelnej sezóne som to potrebovala. Boli dni, keď som nerobila naozaj nič. Mohla som cestovať. Niekedy zisťujem, že potrebujem oddych aj od ľudí. Za ostatné dva roky som si uvedomila, že viem byť veľmi spoločenská, no, naopak, aj veľmi nespoločenská (smiech). Ale to má asi každý.
Práve v súvislosti s generáciou Z sa začalo viac a hlavne otvorene rozprávať o duševnom zdraví, čo s citlivosťou nepochybne súvisí. Aj ty to tak vnímaš?
Áno, je veľmi dobré, že sa o tom čoraz viac verejne hovorí. Mali by sme to brať ako bežnú súčasť v starostlivosti o svoje zdravie. Aktívne sa o to zaujímať a nehasiť akútne stavy až v momente, keď už eskalujú a my nevieme, čo s nimi.
Rovnako tak sa o vás hovorí ako o prvej digitálnej generácii. Do akej miery si ty závislá trebárs od sociálnych sietí?
Posúdiť to neviem, nejaké percento tam však odhadujem. Viem zabiť čas napríklad na Instagrame, ale svoj účet vôbec neživím. Nebaví ma to. A hlavne nevidím dôvod, prečo by som tam mala prezentovať svoj život.
Jedine ak pre seba, ako akýsi album spomienok. Taktiež si nemyslím, že by to mala byť súčasť mojej práce. Svoj profil využívam skôr ako sprostredkovateľa na to, aby som zdieľala rôzne výzvy, keď niekto potrebuje pomoc, spoločenské apely, novinové články, ktoré chcem, aby medzi ľuďmi zarezonovali.
Pred dvoma rokmi bezpochyby v spoločnosti zarezonoval film Slúžka a následne aj ocenenie Slnko v sieti, ktoré si si odniesla za najlepší ženský herecký výkon. Mala si 25 rokov. Vnímala si to ako veľkú vec?
Vnímala, aj si to veľmi vážim. Je pre mňa pocta, že sa film i to, čo som do postavy dala, publika dotklo. Uvedomila som si, že celé to ocenili ľudia, ktorí sú v tomto prostredí naozaj dobrí, rozumejú filmu a majú za sebou veľa kvalitnej tvorby. Tam sa to však končí.
Tak ale zvonil ti potom telefón častejšie, dostávala si viac ponúk?
Myslím si, že v tomto smere som nezaznamenala žiaden veľký rozdiel.
