Už nejaký ten rok žijete a pracujete hlavne v Česku. Máte pocit, že na herečky sa tam nazerá inak ako na Slovensku?
Myslím, že je to rovnaké s tým rozdielom, že na Slovensku sa viac prikladá dôraz na vizuál. Herečky musia byť krásne a dokonalé. V Česku hrá prím prirodzenosť, talent a autentická výpoveď. Akurát minule som mala taký úprimný rozhovor s mojím priateľom o tom, ako v nás spoločnosť vytvára vnútorný pocit, že stále nemáme dosť. Aj mne sa zdá, že som nedosiahla veľa vecí, pritom realita je iná.
Založila som dievčenskú kapelu, mám za sebou rôzne kampane, ako prvá Rómka v hlavnej postave som nakrútila úspešný seriál, dostala som sa do Národného divadla v Prahe. Veď to všetko je úžasné. Ale ľudia sa stále pýtajú: A čo ďalej?
Váš partner to ako vníma?
Veľmi podobne, no nie až tak citlivo, lebo už je v tomto biznise dlhšie. Možno tie nátlaky vo mne vznikajú aj pre môj pôvod. Chcem ukázať, že Rómovia dokážu veci, o ktorých si ostatní myslia, že ich nezvládnu.
Máte pocit, že sa musíte snažiť viac iba preto, že ste Rómka?
Nechcem a nezabúdam na to, odkiaľ som. Som Rómka a som na to hrdá, je to moja identita, no nechcem, aby ma to definovalo. Svoju prácu nerobím preto, aby som bola známa. Túžim po tom, aby rómske etnikum bolo súčasťou aj tohto života a v budúcnosti sa nikto nezamýšľal nad tým, že v seriáli alebo vo filme vidí rómskych hercov.
Alebo trebárs na divadelných doskách. Vy ste sa dostali rovno do Národného divadla.
Veľmi si vážim, že môžem byť súčasťou kolektívu hry Mefisto. Je to moja najlepšia skúsenosť na prekonanie stresu, zvládnutie ostychu a učenia sa v herectve. Moja postava tanečnice je trošku vyzývavá, taká domina s bičíkom v ruke.
Spočiatku som sa strašne hanbila. Vedela som, že všetci sa na mňa pozerajú, a ja som nebola schopná zo seba dostať ani slovo. Cítila som sa až trápne, ale kolegovia ma podporili a hlavne ma prijali.
Vaše úspechy môžu určite povzbudiť mladých Rómov, že uspieť v tomto biznise sa dá.
Môj zámer v budúcnosti je, aby som sa cez svoju prácu viac venovala podpore mladých rómskych talentov.
Väčšina Rómov sa hrdo hlási k svojmu pôvodu, no mnohí rómčinu ani nevedia. Vy ste sa doma s rodičmi ako rozprávali?
Bilingválne. Prvoradá bola slovenčina, no mama sa so starou mamou rozprávali po rómsky. Počúvala som tiež veľa rómskej hudby. Keď idem do Prešova alebo telefonujem domov, používame aj rómčinu.
Aktuálne je vaším domovom Praha, ale vyskúšali ste si už život v Paríži i New Yorku. Znamená to, že česká metropola nemusí byť finálna zastávka?
Uvidíme. Aj preto robím hudbu v angličtine, aby som s ňou mohla ísť ešte ďalej. Som v kontakte so zahraničnými producentmi a chcela by som koncertovať v cudzine. Nie je to nemožné. Ale Praha bude vždy moja srdcovka, je to môj domov.
Po kom ste taká dravá?
Moja teta, ktorá bola speváčka a herečka, bola mojím vzorom. A určite sa niečo na mňa prenieslo aj z prababky.
A čo rodičia?
Mama bola asi viac ambiciózna ako otec. Hrala hádzanú, vyštudovala strednú školu s nadstavbou, čo bolo v tom čase niečo. Neskôr pri troch deťoch zvládla aj vysokú školu a bola učiteľka. Zrejme odtiaľ to pramení. Ale keby som ja bola až veľmi ambiciózna, mohla som iné veci dosiahnuť.
Vždy som však mala balans medzi ambíciou, pokorou a sledovaním reality. Vnímam, že umenie je krehké. Jeden deň ste na vrchole, na druhý sa vám nikto neozve. Naučila som sa s tým žiť.