Rozprávame sa začiatkom týždňa. Mnohí práve pondelky nemajú v obľube, lebo znamenajú pre nich ťažší rozbeh, až tak sa im nedarí. Vy to máte ako?
V umeleckom svete sa len ťažko dá rozlišovať medzi týždňom, víkendom a sviatkami. Napríklad značnú časť nedele som strávila v aute, lebo sme sa s divadlom presúvali z Jedovnice pri Brne späť do Prahy. Pondelky si uvedomím hlavne vtedy, keď vstávam s dcérou do školy. Inak je mi jedno, aký je deň v týždni.
Ste súčasťou umeleckého súboru Divadla Háta, čo je zájazdové divadlo. Vyhovuje vám neustále cestovanie?
Čím som staršia, tým sú presuny únavnejšie. Je pravda, že nielen ja, ale i kolegovia si v aute niekedy zanadávame. Na strane druhej s perfektnou partičkou ľudí sa to dá prežiť. Máme sa radi, preto spolu radi cestujeme. Poznáme sa už veľmi dobre a o to viac sa dokážem medzi nimi uvoľniť. Povieme si prakticky čokoľvek, ale hlavne sa spolu smejeme.
Určite si to vyžaduje aj dobré manažovanie domácnosti a starostlivosti o dcéru Betku. V tomto sa vám ako darí?
Už je to lepšie, má 13 rokov. Keď sa mám z divadla vrátiť okolo jedenástej večer, vydrží sama doma. Niežeby mi navarila večeru, ale už sa nebojím, že by vyhorel byt (smiech). Keď som mimo Prahy, väčšinu času trávi so svojím tatinom. Pamätám si, že v divadle som začala skúšať, keď mala dcéra tri roky. Keď bola ešte škôlkarka prípadne ochorela, bolo to logisticky najnáročnejšie. Radšej na to ani nechcem spomínať. Vlastne ani neviem, ako sme to prežili. Teda hlavne ja.
Keď ste na cestách, dokážete vypnúť a nemyslieť neustále na to, čo sa deje doma, či je všetko v poriadku?
Je to proces, ktorý sa človek musí naučiť. Dopracovala som sa k tomu, aby som vedela mentálne vypnúť a zodpovednosť nechať na toho, kto je s malou. Keď s ňou nie som, neovplyvním, čo sa tam deje. Takže už si to viem sčasti aj užiť. Boli však časy, keď sme sa spoločne učili cez telefón.
Dodnes mnohé veci stále riešime takto na diaľku. V zásade to najviac vyčerpáva mňa, lebo pubertiaka to nezaujíma. Akurát sme v takom období, že z jej strany je selektívna hluchota. Ja jej totiž v priebehu minúty dokážem dať toľko pokynov, že by s nimi mohol mať problém aj skúsený poslucháč (smiech). Podľa mňa vypne skôr, ako začnem hovoriť. Je to úplne zbytočné. Som teda pre ňu neznesiteľná matka. Nechcem byť negatívna, ale toto obdobie je náročné pre mamy, otcov, ale i synov a dcéry.
Zrkadlí vám možno vaše tínedžerské roky?
Vybavili sa mi určité veci. S drzosťou a vymedzovaním sú medzi nami určité podobnosti, ale ja som bola ambicióznejšie dieťa. Chcela som mať výsledky. To ma dobieha aj teraz, no už to nie je až také dôležité. Odjakživa som nastavená tak, aby bolo všetko perfektné. Nepáči sa mi to. Je to veľmi stresujúce.
Iba tým na seba vytváram zbytočné nároky a tlaky. Od určitého veku je to ale neudržateľné. Dcéra je v tomto iná. Snažím sa to pochopiť, ale nie som v tom veľmi úspešná. Skôr ma to vytáča. Chýba mi u nej zanietenosť pre niečo. Zrejme všetko má svoj čas.
