Ako k puberte pristupovať, ako nastaviť hranice je aj téma s Alžbetkiným otcom?
Je, no zároveň je to ťažké, lebo spolu nežijeme. U nás doma platia nejaké pravidlá, ale viem, že v otcovej domácnosti sú zas iné. Je to nevyčerpaná téma, určite bude aj nevyčerpateľná, no ja som už z toho vyčerpaná. Dcéra vie, čo si kde môže dovoliť. Ale nie je na škodu, že vyrastá v dvoch odlišných prostrediach. Nikto nám nedal návod na to, ako deti vychovávať. Takže téma to je, rovnako tak, aké sú primerané tresty a zákazy, čo je už za hranou a podobne. Trápi ma to, ale mám aj svoj život. No predsa len pri svojom jedinom dieťati by som nerada niečo pokazila.
Keď nenájde pochopenie u vás, hľadá ho u otca?
Určite, v ňom má záchrancu.
Vy ste takpovediac tá zlá?
Vyžadujem povinnosti, dávam limity, prehováram jej do duše, takže ja som celkovo tá, ktorá viac tlačí. Som drsnejšia a hovorím to veľmi priamo. Teraz riešim, či jej kúpiť tlačidlový telefón. Deti sú dnes veľmi rozptýlené technológiami. Mám pocit, že to u nich vytvára skôr zmätok. Na strane druhej vďaka smartfónu si viem pozrieť, kde sa práve nachádza, keď sama cestuje po Prahe. Som bojazlivá mama. Okrem toho má v ňom školské aplikácie. Nie som si však istá, koľko percent trávi na telefóne tým, že si vyhľadáva informácie, pozerá úlohy alebo je na sociálnych sieťach.
Čo v tom období platilo na vás?
Mojou únikovou cestou bol tanec. Bola som zažratá do tancovania. Asi mi to aj išlo, dlho som sa mu venovala.
Aký dôležitý je humor v zvládaní tohto obdobia?
Absolútne zásadný, len zúrivosť nad ním niekedy vyhráva. Nechcem ju však učiť, že všetko je len sranda. Je dôležité vedieť, keď už stačilo a teraz sa bavíme vážne. Fungovať doma s pubertou je poriadny psychotréning. Zároveň to netreba brať až tak fatálne, lebo veď všetko je len dočasné a potom príde iné obdobie. Uvedomujem si, že rodičia chcú po svojich deťoch veľa, pritom sú to stále len deti. Aj tak to každý z nás v danej chvíli robí podľa najlepšieho vedomia a svedomia. Keby som to nebrala aj s humorom, zrejme by som zobala nejaké veselé prášky (smiech).
Pomáha vám aj to, že na divadelnom javisku ste vždy súčasťou nejakej komédie?
Niekedy to vnímam veľmi terapeuticky. Keď má však človek trápenia, je náročné ľudí zabávať. Tak či tak som vďačná za túto profesiu, lebo je to veľká možnosť ventilovať svoje emócie. Tým, že okolo mňa je vždy veľa ľudí, potom prirodzene vyhľadávam vlastný okruh samoty a ticha.
Mnoho slovenských umelcov pôsobí v Čechách, no väčšinou je ich práca len nárazová. Pre vás je Praha domovom od 19 rokov. Bol to zámer?
Nebolo to ani cielené, ani premyslené. Nie som typ, ktorý si vytvára dlhodobé ciele a plány. V tomto reagujem skôr pocitovo, impulzívne a bez veľkých uvažovaní.
Takto to bolo aj vtedy. Bola som vo veku, že som dokázala žiť zo dňa na deň. Až teraz vidím, aký to bol veľký krok. Vtedy som to tak nevnímala. Jediná vec, ktorá ma mrzí, že rodičia sú dnes už starší a nedokážem im toľko fyzicky pomôcť, ako by som chcela.
Uvažovali ste niekedy nad návratom na Slovensko?
Nechcem, aby to vyznelo uplne radikálne, ale nie. Ak som náhodou niečo také povedala, určite to bolo ešte pred narodením dcéry. Zrejme by muselo prísť k niečomu veľmi zásadnému. To už aký frajer by musel prísť, aby sa tak stalo (smiech). O štyri roky budem mať 50, v Prahe žijem viac ako 20 rokov, ani by to nebolo také jednoduché. Jedine, že by som druhú polovicu svojho života začala totálnym reštartom. Táto krajina ma navyše tak vrelo prijala, že mi tu nič nechýba. Nevyhľadávam už veľké životné presuny a zmeny. Slovensko však milujem.
