Zažili ste niekedy také turbulencie na palube, až vás chytila totálna panika?
Áno, našťastie to bolo strašne dávno. Ešte ako študenti sme išli na divadelný festival do Kyjeva. Naozaj som si myslela, že lietadlo spadne. Ale možno to bol len môj pocit, lebo ostatní vyzerali v pohode. Držala som sa cudzieho pána, ktorý pri mne sedel. Je mi to jedno, schmatnem hocikoho, kto je nablízku (smiech). Možno dnes by som až tak nepanikárila. S týmto strachom som pracovala, chodievala som na terapiu a pomohlo to.
Premiéra filmu bude ešte pred Vianocami. Beriete to ako predčasný darček?
Určite a bola by som rada, keby to bol darček aj pre divákov, ktorí si ho budú môcť pozrieť od januára. Dúfam, že sa ľudia zahrejú, lebo prinesieme trošku leta do zimy.
Koľko divákov ho musí vidieť, aby ste si povedali, že bol úspešný?
Na Slovensku je úspech, keď si film pozrie 100 000 ľudí. Keď je to dvakrát toľko, je to fantastické. My robíme česko-slovenský film. Trebárs Jedeme na teambuilding videlo viac ako 540 000 divákov v slovenských a českých kinách. Tak to je veľký úspech. Bola by som veľmi rada, keby sa to zopakovalo. Ale v tomto som vždy skromná. Keď ich príde toľko, aby sme boli na nule a neprerobili aj gate, budem šťastná.
Už sme spomínali, že film je založený na skutočnej udalosti, kde podstatnú úlohu zohrala lož. Vám sa drobné klamstvo či len nejaká nepravda v živote vyplatili?
Nepamätám si, že by mi klamstvo niekedy prešlo. Ako dieťa som si kadečo povymýšľala, ale vždy ma to následne dostihlo. Aj som si myslela, že o nič nejde, nejako sa to vybaví, no nikdy sa tak nestalo. Niečo iné je zamlčanie alebo nevyjadrovanie sa k určitým veciam. Mám skoro 50 rokov, niečo som si odžila, takže k niektorým záležitostiam sa zásadne nevyjadrujem, aby som nemusela klamať. Ak si však niekto môj názor vypýta, poviem, čo si myslím.
A čo vaši dvaja tínedžeri doma, prechádzajú im malé lži?
O svojich deťoch mám zakázané verejne rozprávať. Dostala som od nich jasné pokyny a snažím sa ich rešpektovať (smiech). Ale poviem to všeobecne. Deti v tínedžerskom veku sú na to, aby skúšali hranice i malými lžami. Nakoniec prídu na to, že to nie je správna cesta.
Sama ste spomenuli, koľko máte rokov. Tento rok bol teda posledný so štvorkou na začiatku. Čakáte od päťdesiatky niečo prelomové?
Zdá sa mi až smiešne, že naozaj mám toľko rokov. Keď som bola tridsiatnička, možno mladšia, päťdesiatnici boli pre mňa babky a dedkovia v pletených svetroch a papučiach (smiech). Uvedomujem si, že starne moja tvár, telo i kĺby. No môj mozog nechce akosi prijať toto číslo. Už v škole som bola mentálne „nedovyvinutá“ v porovnaní so spolužiakmi.
Bola som také decko a teraz je to moja výhoda. Stále sa bláznim a hádam mi to ešte ostane. Mám to na sebe rada. Vek teda neriešim, hoci pre moje deti som naozaj stará a dávajú mi to patrične najavo (smiech). Volajú ma boomerka. Ja sa však snažím mať radosť zo života a z toho, čo robím. Napríklad pred 20 rokmi by som producentskú prácu určite neskúšala. Necítila som sa na to. Človek na isté veci musí mať predsa len niečo odžité, nebyť už príliš naivný. Takže keby nebolo tohto veku, nikdy by som sa do toho nepustila.
