Každá filmovačka prináša so sebou aj vtipné príhody. Dostanete ich zo seba takpovediac na povel?
Práveže nie. Som ako rybička Dory, ktorá trpí stratou krátkodobej pamäti (smiech). Na povel viem akurát improvizovať a robiť všetko, čo súvisí s prácou. Ale keď sme dorazili do Ria, tak ja veľká plavkyňa som všetkých naokolo presviedčala, že si zaplávam v mori, hneď ako vypadnem z lietadla.
Nahodila som nové plavky, sebavedomo vbehla do vody, ale Atlantický oceán ma rovno vypleštil naspäť na pláž. V rámci zachovania dôstojnosti som ešte chvíľu predstierala plávanie, ale v princípe som sa len prevaľovala na brehu. O dve minúty som zvolila tzv. brazílsky mód a popíjala na pláži cainpirinhu (smiech).
Čo nečakané ste ako producentka museli riešiť?
Pomaly každý deň sa niečo vyskytlo, ale to je súčasť filmovania. Nikdy to nefunguje tak, ako si to naplánujeme. Stačí, že raz zaprší, keď nemá, alebo sa niečo nestihne, a už prepisujeme scenár, prehodnocujeme plány. To sa deje takmer každý deň. Napríklad svetelnú a kamerovú techniku sme do Turecka posielali kamiónom.
Do cieľa nedorazil načas, lebo v papieroch mu chýbala nejaká pečiatka, tak ho otočili. Hrozilo, že budeme musieť na mieste zháňať novú techniku. Do poslednej chvíle sme nevedeli, či kamión dorazí. Bála som sa, že to budeme musieť točiť telefónom (smiech).
Ako sa vám pracuje s manželom?
V pohode (smiech). Tým, že naša firma je malá, rodinná, lebo základ tvoríme len my dvaja s Ďurom, snažíme sa robiť čo najviac vecí sami. Počas filmovania si vlastne prenajímame prácu iných profesií a zrazu s nami robí okolo 80 ľudí. My dvaja máme podelené kompetencie a všetky povinnosti si vyžadujú svoj čas i priestor.
Nie sme spolu nonstop, ako by sa mohlo zdať. Spoločne pracujeme iba počas filmovania. Obidvaja máme problém s roztrieštenou pozornosťou, takže skáčeme v milión témach, a to, čo sa navonok niekomu zdá chaotické, pre nás má svoj systém. A v tom si rozumieme.
Čo nové ste sa o ňom vďaka spolupráci dozvedeli?
Že človek s roztrieštenou pozornosťou vie riadiť taký kolos, akým je film. Kde iní panikária, on zachováva totálny pokoj, dokonca aj dobrú náladu. Je chorobný sangvinik. Niežeby som to doma nevidela, ale v domácnosti je predsa len menej ľudí ako 80.
Nakrúcať film v zahraničí je často zrejme ako pracovná dovolenka. Platí to aj v prípade, keď sa človek bojí lietania ako vy?
Pracovná dovolenka to určite bola, ale prežiť 14 hodín v lietadle nebolo jednoduché. Snažila som sa nespustiť v sebe panický gombík. Poviem to takto: Dala som to (smiech).
Bol to najdlhší let, aký ste vôbec absolvovali?
Nie, už som bola aj na Filipínach a zrejme čoskoro ma bude čakať cesta do Austrálie, čo je 24-hodinový let. Žije tam kamarátka z detstva, ktorej som sľúbila, že ju prídem navštíviť. To bude drsné. Vo vzduchu sa necítim bezpečne. A navyše, keď vystupujem z lietadla, som úplne spuchnutá, takže sa musím vybaviť všetkými možnými kompresnými pančuškami. K tomu mám na ušiach čiapku alebo niečo iné, aby mi z klímy neprefúklo uši. Vyzerám úplne ako dôchodkyňa (smiech).
