Z rozhovorov, ktoré som s vami videla, počúvala i čítala, srší úprimnosť, otvorenosť. Skrátka na nič sa nehráte. Stanovili ste si to ako životnú filozofiu?
Nenazvala by som to filozofiou, hoci čo si pamätám, odjakživa som cítila, že ľudia by mali byť k sebe úprimní. Je to dôležité na to, aby sa navzájom spoznali a komunikovali spolu. Mňa to nenaučili moji rodičia, ale boli to rodičia môjho prvého chlapca, s ktorým som chodila od 16 rokov. Páčilo sa mi, že sa doma o všetkom otvorene bavili. Mohla som sa ich na čokoľvek opýtať, dostala som odpoveď. Dodnes som s nimi v kontakte.
Pochopila som, že je to pre mňa oslobodzujúce. Keď som v devätnástich začala byť známa, oslovovali ma novinári, zdalo sa mi absolútne správne hovoriť o všetkom na rovinu. Vážim si to aj na druhých. No stretla som sa tiež s názorom, že ako mediálne známa osoba by som mala byť skôr diplomatka a vyhýbavá. Mne je však jasné, že nikdy sa nezapáčim všetkým, preto to robím tak, ako to cítim.
Prečo si myslíte, že vaši doma neboli na otvorenú komunikáciu nastavení?
Otec možno aj bol, ale tým, že sa naši rozviedli, stretávala som sa s ním málo. A moja mama bola absolútne nekomunikatívna. Nedávala najavo žiadne emócie. Porodila ma v osemnástich a bola som nechcené dieťa. Mala ku mne zložitý vzťah. Nikdy ma nepodporovala. Keď som jej vravela, že chcem byť speváčkou, smiala sa mi, že na mňa nikto nie je zvedavý. Bola to obrovská rana. Neskôr si nenašla cestu ani k mojim deťom. Nič jej však nevyčítam. Dostala som sa z toho.
Snažili ste sa vzťah s mamou zmeniť a motivovať ju, aby si k vám predsa len našla cestu?
Niekoľkokrát, ale ona bola vychovávaná v duchu hesla, že dieťa má držať hubu a krok. Keď bola svedkom toho, ako som sa bavila so svojimi dvojčatami, ako som dievčatám vždy veci trpezlivo vysvetľovala, ako som chcela poznať ich názor, hoci mali len päť rokov, povedala mi: „Ty sa s nimi hrozne páraš, ja by som im dala na zadok a vybavené.“
Duševnú nepohodu, ktorou ste trpeli v dospelosti, pripisujete práve komplikovanému detstvu?
Dnes to viem takto pomenovať. Depresiami som trpela už ako dieťa, no vtedy to nikto neriešil. Keď som neskôr vyhľadala odbornú pomoc, na základe terapií sa odhalilo, že všetko pramení ešte z prenatálneho života. Šikovní lekári mi pomohli odblokovať staré krivdy a bolesti. Duševné problémy sa totiž vo mne dlho hromadili.
Deti často kopírujú svojich rodičov. Kedy ste sa rozhodli, že určite nebudete ako vaša mama?
Prišlo to veľmi skoro. Ako malá som bola bitá, uzatvárala som sa do seba, chcela som byť sama, hoci mám aj brata. Keď som bola tehotná, prežívala som to inak ako ona. Bola som veľmi šťastná. Deti boli vždy prednejšie ako kariéra. Všetko okolo nich som robila s láskou a trpezlivosťou. Dnes majú Anička a Maruška 33 rokov, syn Theo 16 rokov a medzi nami je obrovské puto. Dievčatá sú moje najbližšie kamarátky. Mama bola pre mňa cudzí človek.