Ako ti napadlo ísť do čiernej Afriky za gorilami?
Cestovanie je pre mňa dôležité, čerpám z neho energiu aj inšpiráciu. Každý rok sa snažím v zime ísť niekam do exotiky aspoň na dva týždne. Cesta do Afriky na safari a za gorilami bola veľmi vysoko v mojom zozname želaní. Život plynie, prináša všeličo a ja som si hovorila, že veď raz príde správny čas.
Kedy prišiel moment, keď si si povedala – teraz idem?
Mala som pracovne nabitú jeseň, okrem kabaretu som točila naraz tri seriály. A na jednom z natáčaní som stretla českú herečku Sarah Haváčovú. Spomínala mi, že chodí do Afriky, bola tam pomáhať v sirotinci. A raz som ju počula, ako niekomu hovorí do telefónu – dobře, tak v lednu jdeme na ty gorily! Uši som mala ako slon. Január bol jediný mesiac, keď som mala čas, tak som sa jej hneď opýtala čo a ako. Okamžite volala pánovi, ktorý organizoval cestu. Ani neviem ako a už som v tom bola zamotaná. Dialo sa to samo, trvalo len pár minút a už som bola členka expedície. Život mi to ponúkol a ja som to s nadšením prijala.
Pred takouto exotickou cestou je namieste mať aj rešpekt. Išla si do divočiny s obavami, čo ťa tam čaká?
K prírode a k zvieratám v nej cíti asi každý normálny človek rešpekt. Je väčšia ako my všetci. Rešpekt som mala, ale strach nie. Nad strachom sa nezamýšľam, ja jednoducho idem a som zvedavá, ako budem reagovať. Prekvapilo ma, že to boli celkom náročné treky. Mala som len topánky, ktoré bežne nosím do mesta, neuvedomila som si, že keď idem za vysokohorskými gorilami, tak pôjdem do sopečných kopcov vo výške 3 000 metrov.
Chvíľami som bola červená ako paprika, lebo nie som trénovaná. Aj sme premokli do nitky, v lejaku sme sa dve hodiny vracali z hôr, šmýkalo sa, divoký, prudký terén. No som silná v hlave, zatnem sa a idem. Nepripustím si, že niečo nezvládnem, nefňukám.
Zažila si aj niečo fakt nebezpečné?
Každá situácia sa môže zvrtnúť do nebezpečenstva. Keď ideš do divokej prírody k divokým zvieratám, nikdy nevieš. Povedali nám, že máme byť od goríl aspoň sedem metrov, a nakoniec sa ma gorila dotýkala. Boli sme vynikajúca zostava, vzájomne sme sa rešpektovali, boli sme pokojní a opičky to vycítili. Tiež zostali pri nás pokojné. Samica prišla až ku mne, dívala sa mi do očí. Boli to nádherné momenty.
Počas tejto cesty si prešla štyri národné parky v dvoch afrických krajinách. Aký si z nich mala dojem?
Rwandu sme prešli takmer celú. Je to nádherná krajina tisícich kopcov, bola som príjemne prekvapená, aká je rozvinutá. Chodia tam študenti z celého sveta na workshopy peacebuildingu. Po genocíde, ktorou krajina prešla, intenzívne pracujú na tom, aby sa postavili na nohy, a darí sa im. Majú prezidenta, ktorého všetci zbožňujú a počúvajú na slovo. Čo je však dôležité povedať, cítiť tam bezpečie, všade je poriadok. Vo vyspelých krajinách všetci rozprávajú o ekológii a Green Deale, a topíme sa v plaste. Tam tým skutočne žijú, na zemi nenájdeš papierik. A to je krajina tretieho sveta v strede čiernej Afriky. Prezident zaviedol jednu sobotu v mesiaci, keď povinne všetci obyvatelia upratujú verejné priestory. Uganda už však bola divokejšia a chudobnejšia, taká ozajstná Afrika.
Hovoríš, že pri cestách nerozmýšľaš, či sa niečoho treba báť alebo nie. Máš to tak aj v bežnom živote, vrháš sa odvážne do víru udalostí?
Záleží na tom, o čo ide. Dosť dám na prvý pocit. Ak cítim motýle v bruchu a nadšenie, tak je to jasné. Sú však situácie, pri ktorých okamžite poviem nie. Občas je to však aj tak, že aj keď necítim jasné áno, tuším, že sa mám tou cestou vybrať a niečo sa naučiť. Môžem o sebe povedať, že som odvážna. Mám veľkého a pracovitého anjela strážneho.
Stalo sa ti niekedy, že ťa intuícia sklamala?
Asi ani nie. Funguje mi to hlavne pri práci. Vo vzťahoch je to ťažšie, tam je vždy veľa emócií. Rodina, deti, partner, každý má aj svoj pohľad, svoju intuíciu, svoje emócie a my nikomu nemôžeme prikázať, ako sa má cítiť a čo si má myslieť. Vo vzťahoch všetci veríme a dúfame, a musíme počkať. Väčšinou sa nakoniec stane, čo sa má stať, len treba vydržať. Niekedy vieme, že musíme niečo urobiť, ale odkladáme to. Kým sa odhodláme k činu, prejdeme cestu, na ktorej sa veľa naučíme. Na všetko musí dozrieť čas. Čím som staršia, tým som rýchlejšia pri rozhodovaní, už nemám čas.
Čo je pre teba v partnerskom vzťahu najdôležitejšie?
To sa mení, lebo aj ja sa mením. Je to niekedy zábavné, keď sa skončí nejaký vzťah, tak si zaželám, čo by som chcela v tom ďalšom. Ono to príde a ja zistím, že som to neformulovala úplne presne, a potom zasa dookola. No za dôležité rozhodne považujem priateľstvo a ľudské porozumenie, úctu a humor. Nikdy nehovorím, že mi nejaký vzťah nevyšiel. Všetky vyšli na ten daný čas. Nemusí byť všetko na celý život. Treba ísť ďalej. Žijeme veľmi rýchly život, jeden zážitok prebíja druhý, menia sa
