priority.
No stále existujú aj celoživotné partnerstvá, ľudia, ktorým sa priority nemenia a dokážu spolu šťastne prežiť všetky búrky.
To je dar. Podarí sa to, ak sa stretnú dvaja, ktorí majú radi beh na dlhé trate. A obaja sa pre toho druhého naozaj rozhodnú, nech sa deje čokoľvek. Ak sú tam deti, tak je to veľká motivácia, lebo deti spájajú rodinu. Musia mať aj veľkú schopnosť odpúšťať. Lebo chyby robíme všetci. Teraz nás valcuje fenomén individualizmu, odvšadiaľ počúvame, ako máme mať každý rád sám seba, čo všetko si zaslúžime a môžeme. To je všetko pekné, len trošku egocentrické a možno nebezpečné pre vzťahy. Mnohí sa nechcú naplno odovzdať, chcú byť slobodní a robiť si, čo chcú.
Chápem to, ale pred problémami neutečieme. Potrebujeme skúsenosti, búrky aj bolesti, aj zariskovať, aj sa popáliť. Vďaka tomu rastieme. Bez nešťastia neexistuje šťastie. Ale keď človek počúva svoj vnútorný hlas a je sám sebou, nemôže sa až tak pomýliť. Nakoniec to svoje šťastie nájde, myslím si.
Život nás núti hrať rôzne roly, a nie v každej sa cítime komfortne...
Presne tak. Zmyslom života je podľa mňa neustále hľadanie šťastia a vďačnosť za život, ktorý máme. Buďme radi za to, čo máme, a že sme, akí sme. Áno, viem, ľahko sa to hovorí, ťažšie žije. Ale je to ako schopnosť každý deň sa zamilovať. Každý deň si vedome povedať, aké mám šťastie, že tu môžem byť, že mám pri sebe človeka, ktorý ma má rád. Aj keď máme všetci chyby.
Niektoré chyby sa však tolerujú ťažko. Kde je u teba stop, čiara, za ktorou už strácaš toleranciu?
Keď som mala dvadsať-tridsať rokov, stop bol úplne inde ako dnes. Hranice sa posúvali, bývala som tolerantná až príliš. Sama sebe som hovorila, že toto je moja posledná šanca. A to nebolo správne, lebo takto človek stráca sebaúctu, znesie oveľa viac, než by mal. Rozhodne netolerujem násilie a závislosti. Na tie sme všetci krátki. Sú aj ľudia, ktorým to napriek tomu za to stojí a vedia stáť pri závislom partnerovi, ktorý má sklony k sebadeštrukcii. A to je dobre, že pre každého sa nájde niekto, neexistuje správny recept, každý tu má nejakú svoju úlohu.
Čo v tejto životnej etape napĺňa šťastím teba?
Veľa vecí, teraz sa mám super. Mám veselého parťáka, úplne iného, než boli všetci ostatní doteraz. Je ako ja a je to pre mňa nové. Vždy som mala priateľov, ktorí boli mojím opakom. Protiklady ma priťahovali, ale nedalo sa s nimi žiť. Bol to boj. Je strašne vyčerpávajúce, keď sa musíš neustále vysvetľovať. To ma už nebavilo. Chlapec, s ktorým sa stretávam, je rovnako bláznivý ako ja. Niekedy sa pri ňom cítim, akoby som sa dívala do zrkadla.
Občas to irituje, vidieť svoje chyby v tom druhom, ale v mnohých ohľadoch je to oveľa radostnejšie, keď ti niekto rozumie tak, že nemusíš ani dokončiť vetu a on presne vie. Keď je na teba pyšný a teší sa z toho, čo robíš. V minulosti som sa musela zmenšovať, myslela som si, že jedine tak ma bude partner akceptovať, jedine vtedy si zaslúžim vzťah, keď ma bude menej. No ak nie si autentická, nič nefunguje. Lebo sa hráš na niečo, čím nie si. Vždy nás to dobehne, nedá sa to oklamať. To som pochopila a povedala som si – musí prísť niekto, kto vezme celý balík, ktorým som. Neviem, ako to dopadne, ale je mi teraz dobre.
A v práci?
Darí sa mi, kabaret funguje, tvorím, moja duša lieta. Teší ma, že som stále zdravá, hoci mám za sebou náročné tri roky. Aj to je dôkaz, že som na dobrej ceste. Telo nám vždy ukáže, keď niečo nie je v poriadku.
Nie je nič, čo by ťa ešte viac naplnilo blahom?
To sa vždy nájde! Je prirodzené chcieť viac, ale som aj vďačná za všetko, čo momentálne žijem. Už viem, že som príliš veľa času premárnila tým, že som chcela byť ideálna partnerka, a potláčala som v sebe to, čo mi je prirodzené. Ako ryba vo vode sa cítim vo svete filmu, vo svetle rámp, na filmových festivaloch. To je to, pre čo som sa narodila, čo ma napĺňa energiou. Osud na zaviedol do kabaretu, tým žijem, cítim sa tam naplno využitá, odovzdávam, čo mi bolo nadelené, a dáva mi to zmysel. Kamaráti tvrdia, že som tam viac sama sebou ako v civile. Zacnelo sa mi však po filme, chcela by som niečo pekné natočiť. Túžim po veľkej životnej role, v ktorej by som mohla byť najlepšia, ako dokážem.