Poznali ste Karola Duchoňa a jeho pesničky?
Jeho pesničky stále zneli v rádiách, takže som ho registroval. Bol pre mňa legenda ako Karel Gott, niečo nedotknuteľné. No programovo som ho nevyhľadával. Odkedy som dostal ako dvanásťročný od otca knihu o kapele Queen, stal sa zo mňa ich obrovský fanúšik. Učil som sa hrať na gitare a spieval som si ich autorské veci. Duchoň bol pre mňa retro, Queen boli modernejší. Medzitým sa však udialo to, že retro je moderné. A Karol spieval vždy božsky.
Zaujíma ma, aká bola prvá reakcia, keď ste sa dozvedeli, že ho budete hrať vo filme.
Spomínam si na to presne. Nevedel som, či sa mi nesníva a či ma netreba z toho sna zobudiť. Prvá reakcia bola, že som sa sám seba pýtal, či je to skutočnosť. Keď som pochopil, že to ideme fakt robiť, uvedomil som si, že všetko ostatné musí ísť bokom. Takéto niečo sa stane raz za život. Práve preto, že Karol bol pre mňa obrovská legenda. Uvedomujem si, že som dostal od režiséra Petra Bebjaka obrovskú dôveru.
Verím, že to bol veľký a silný okamih a medzník v kariére. Prvá veľká hlavná úloha v kinofilme a zároveň rola legendy, ktorú si ešte mnohí pamätajú.
Z komunikácie s Petrom Bebjakom som pochopil, že verí, že túto rolu zvládnem. Mal úplne presnú predstavu, ako by to malo vyzerať. Nemal som preto obavy alebo pochybnosti. Vedel som, že pod jeho vedením sa to podarí. Spolupráca s ním bola vynikajúca.
Ktorá scéna z filmu bola pre vás extrémne ťažká, z technického alebo emocionálneho hľadiska?
Každá jedna bola nehorázne ťažká. Väčšinu obrazov vo filme som mal na sebe masku a to bolo náročné zvládnuť psychicky. Keď sa dívate do zrkadla a vidíte tam inú tvár, než s akou ste dovtedy žili, je to náročné. Mozog to vyhodnocuje ako veľmi zvláštny pocit. Ste vo vlastnej koži, ale nevidíte seba. Akoby realita nefungovala.
Nedá sa na to časom zvyknúť?
Našťastie dá. Mali sme viac testovacích maskovaní, keď umeleckí maskéri Martin Jankovič a Zuzka Zvara vytvárali modely masiek, s ktorými sme napokon pracovali. Za ten čas som si zvykal. Ale stresoval ma tlak zodpovednosti. Aj to, ako veľmi som chcel, aby sa výsledok približoval pravdepodobnosti, aby to bolo pre diváka uveriteľné. Vlastne neviem, či to bol stres, ale cítil som to každý natáčací deň. Pri takomto filme nie je žiadna scéna ľahká. Nič nie je za odmenu.
Pri práci na filme ste hlbšie spoznali aj osobnosť Karola Duchoňa. Dozvedeli ste sa o ňom niečo prekvapujúce?
Najviac ma prekvapilo a potešilo zároveň, že keď sa o ňom hovorilo, že bol láskavý, tak to bola úplná pravda. Niekoľkokrát podčiarknutá. Stretol som niekoľko ľudí, ktorí si ho pamätajú, a nepočul som jedno krivé slovo. Všetci hovorili, aký to bol úžasný, láskavý, rozdávajúci sa človek. Bolo to príjemné, potešilo ma to. Je nádherné, že sú ľudia, ktorí aj po toľkých rokoch majú na neho také pekné spomienky. Jeho žiara musela byť veľmi intenzívna. Vôbec ma však neprekvapilo, že jeho život sprevádzali aj rôzne úskalia a neduhy. Poznáme to aj dnes – ak niekto ide dolu vodou, tak ho to zomelie.
Mnohí to nechcú odhaliť a nepovedia nič ani svojim najbližším. Potom im dokážeme ťažko pomôcť. Dozvedel som sa, že dnešná spoločnosť je na tom tak, že ak aj požiadate o pomoc, tak až siedmy človek vás zoberie vážne a začne riešiť váš problém. Preto ma neprekvapilo, že aj keď Duchoňovo okolie vedelo, že má problémy, iba zopár mu aspoň trochu pomohlo. Spoločnosť ho nechala tak. Je mi to veľmi ľúto.
