Takže si prehodnotil svoj postoj s tým, že keď nejde o život, nejde o nič?
Určite. Niektoré veci, keď ich robíš s ľahkosťou, na konci vyjdú lepšie. Je to iste aj tým, že som starší. Okrem toho mám dve dcéry, pre ktoré tu chcem byť čo najdlhšie. Najmä mladšia 8-ročná Emmka ma stále potrebuje. Staršia Hanka je už dospelá, má 21 rokov.
Aj doma si manažér a máš na starosti financie?
Financie na starosti mám, ale pri manažovaní rodiny dám na empatiu mojej Aničky. Ona je viac pri zemi, má lepší nadhľad, ako svet funguje. Absolútne jej dôverujem. Keby ona spievala alebo by bola maliarkou, bola by určite lepšia ako ja. Má jednoducho väčší cit pre život.
Čomu sa venuje?
Kedysi robila v IT oblasti v korporáte a keďže sa zaoberá zdravým životným štýlom, začala robiť sound healing, čo je zvukoterapia himalájskymi miskami. Chodíme veľa do Thajska, takže tam tiež absolvovala rôzne kurzy.
Aký máš ty k tomu vzťah?
Ja som v tomto taký čudák. Hlava mi neustále pracuje, neviem sa upokojiť, ale občas ma na to prehovorí. Veľakrát to pomôže. Mňa však Anička celkovo upokojuje, keď riešim nejaký problém v práci alebo vo vzťahoch. Pri nej som sa celkovo upokojil. Už nevyhľadávam párty, len veľmi výnimočne. Pomáha mi tiež, že sa o veciach spolu rozprávame. Dodáva tiež väčší pokoj do mojich rozhodnutí a reakcií.
Tento rok mal Hex tri výročné koncerty pri príležitosti 35 rokov na scéne. Chceš mi povedať, že po skončení nebol žiaden žúr?
Pri tejto príležitosti sme znova po dlhom čase roztočili slušnú párty, aj v Košiciach, aj v Bratislave. Nechválim sa tým, lebo som už vo veku, že to musím dlhšie rozchádzať. Kedysi som bol vetroplach, dnes preferujem domáci pokoj.
Ako hodnotíš tieto koncerty s odstupom času?
Ako manažér i umelec som mal očakávania, ktoré boli naplnené. Dopadlo to fantasticky. Náš koncert trvá obyčajne hodinu, teraz sme hrali dve hodiny. Ale i napriek tomu za nami chodili ľudia a hovorili, že to bolo krátko.
Koncerty boli spojené aj s duševným zdravím mužov, o ktorom sa takmer nerozpráva. Ako to bolo?
Keď zhasli svetlá počas vystúpenia, vyzvali sme ľudí, aby rozsvietili svoje mobily a následne ich nechali nad hlavami iba muži, ktorí vyhľadali odbornú pomoc. Odmenou im bol potlesk za to, že našli odvahu, lebo my chlapi sme uzavretí, nehovoríme o problémoch. Pritom nie je slabosť ísť za odborníkom, je to práveže sila. Ja som sa už tiež zopárkrát v médiách zmienil, ako ťažko som niesol Ďuďov odchod a že som vyhľadal odbornú pomoc.
S akými reakciami si sa následne stretol?
Ozvali sa mi kamaráti, o ktorých som ani len netušil, že tiež mali problémy, a ďakovali mi, že som o mužskom duševnom zdraví začal hovoriť. Ale píšu mi aj ľudia, ktorých nepoznám. My muži sme také trúby, že v sebe dusíme veci a veľakrát sa to skončí fatálne. Pritom sa stačí len vyrozprávať. Nemusí to byť vždy psychológ. Priznávam, je to ťažké, lebo tak sme boli vychovávaní. Navyše tlak na chlapov je čoraz väčší. A potom sa boja, že keď sa otvoria, nebudú už pre svoje ženy hrdinovia.
Zažíval si niečo podobné, že si sa napríklad bál, či dokážeš zabezpečiť rodinu?
Áno, aj ja som si tým prešiel, lebo naša spoločnosť je veľmi orientovaná na výkon a zabúdame žiť. Ale som vďačný mojej Aničke, že mi ukazuje aj inú stránku života. Som tak na polceste, stále sa len učím.
Máš pocit, že keby si v tomto nastavení žil už dávnejšie, nemuselo skrachovať tvoje prvé manželstvo?
Neviem to vyhodnotiť. Človek sa vyvíja a neviem povedať, čo by bolo keby. Ja som inak človek, ktorý sa nerád obzerá za minulosťou, lebo všetko je tak, ako má byť. Radšej sa dívam do budúcnosti.
