Ty rozumieš ženám?
Keď sme ešte ako mladí boli niekde na dvore a boli tam dievčatá, bol som s nimi a počúval som ich. Vychovávali ma veľmi silné ženy: moja mama a babka. Už vtedy som si hovoril, že tiež si nájdem silnú osobnosť, a aj som si našiel. Ženy treba počúvať. Myslenie máte iné, ako je naše, ale mňa veľmi baví vás spoznávať. Veď ja sa na starobu už tiež niekedy správam ako žena (smiech).
To je ako?
Som precitlivený, hysterický, plačem, dojímam sa.
Len my sme podľa teba také?
Aj chlapi, ale tí to skrývajú. Žena sa nehanbí pustiť zo seba emócie. Pritom je to veľmi dôležité.
A sám sebe rozumieš?
Celý život sa hľadám, lebo nežije vo mne len jeden Ady Hajdu. Je to podľa toho, ako sa ráno zobudím. Ale snažím sa sám seba pochopiť, prečo sa takto a takto správam, analyzujem to. Zita Furková hovorí, že je veľmi potrebné sám so sebou vydržať aspoň hodinu denne. Preto som sa presťahoval na dedinu, kde sa pri rannej káve pozerám na prírodu, a robí mi to dobre.
Prečo sa z rodeného Bratislavčana stal nakoniec vidiečan?
Roky som chodil k bratovi na chalupu do Lozorna. Jedného dňa ho to prestalo baviť, lebo som tam bol stále „nasáčkovaný“, a povedal: „Zoberieš si úver a kúpiš si tento dom.“ Tak sme sa s manželkou zadlžili, dom sme kúpili a postupne sme ho prerábali. Deti už však mali svoje záujmy, nakoniec na chalupu nechceli chodiť. Príležitostne sme tam urobili grilovačku. Až prišla pandémia, my sme sa tam presťahovali a mňa už z Lozorna nikto nedostane. Je to najlepšie, čo sme mohli urobiť. Milujem Bratislavu, aj tu občas po predstavení prespím, ale už sa tu necítim ako doma. Myslel som si, že pozorovanie prírody je blbosť. Teraz milujem pozerať, ako rastú tulipány, narcisy, kvitnú agáty. Našiel som v sebe pokoj. Mám tam aj blízkych priateľov.
Okolo domu je však stále čo robiť. Čo je tvoja doména?
Neviem robiť nič, iba také primitívne práce ako pozametať a podobne (smiech). Keď niečo potrebujem, zavolám chlapcov z miestnej píly, ktorí sú šikovní a dôverujem im. Manželka im navarí, ja ugrilujem, rozlievam víno a robím atmosféru.
Akú atmosféru robíš doma, keď prídu deti na návštevu?
Veselú. Milujem, keď sme všetci spolu pri stole, obedujeme, ja počúvam, čo rozprávajú, trošku zadriemem a zobudím sa presne vtedy, keď prestanú hovoriť. Moja žena miluje variť, takže vždy máme veľa chodov. Na Vianoce sme si napríklad púšťali staré hity a poriadne sme sa smiali.
Si rád, že dcéra i syn žijú mimo Slovenska?
Je to ich rozhodnutie, ale nechcú žiť v takejto politickej situácii. Syn je vedec vo Viedni a dcéra pracuje pre Globsec v Bruseli, rieši projekty, ktoré sa týkajú bezpečnosti Európy aj boja proti ruskému vplyvu. Keď hovoria o svojej práci, ničomu nerozumiem, ale obdivujem ich vášeň. Paradoxne, odkedy odišli, vidíme sa častejšie, lebo sa chceme vidieť. Prednedávnom sme si všetci urobili výlet do Amsterdamu.
Teba zahraničie nikdy nelákalo?
Príležitosť som mal, ale nechcel som. Som naviazaný na rodinu, túto reč, ktorá ma živí. Keďže som dyslektik, je pre mňa strašne ťažké učiť sa nový jazyk. Pamätám si, že keď sme nakrúcali koprodukčnú rozprávku Mahuliena, zlatá panna, herec Rémi Martin mi povedal, aby som emigroval, lebo som francúzsky typ, reč sa naučím a budem mať veľa práce. Vravel som mu, že nemôžem, lebo Slovensko je môj domov. Tak chodím aspoň do Prahy, kde tiež hrávam v slovenčine. Teraz som však točil film, rozprával som v ňom po česky. Honza Budař mi to celé v češtine nahral, a tak som sa to učil aj spolu s učiteľkou. Urobil som všetko pre to, aby nebolo počuť slovenský prízvuk. Ja ho tam však stále počujem.
Do dnešného predstavenia ešte ostáva niečo viac ako hodina. Akú predpokladáš atmosféru?
Ktovie, ako prídu ľudia naladení. Našou úlohou je vtiahnuť ich do myslenia a prežívania postáv. Zatiaľ sa nám našťastie nestalo, že by sa to nepodarilo.