Rozhovor robíme tretí januárový pondelok. Pred chvíľkou som si prečítala, že je to najdepresívnejší deň v roku. Vnímaš, že pondelky sú pre teba náročnejšie?
Keby nebolo detí, zlieval by sa mi víkend i pracovný týždeň. Iba vďaka tomu, že chodia do školy a vždy sa najviac tešia na víkend, registrujem to. Pri mojej práci totiž bežne nerozoznávam ani sviatky. Keď sa totiž nakrúca, je jedno, aký je deň. Vyhovuje mi to, lebo si neviem predstaviť, že by som mala pravidelnosť a chodila každý deň do kancelárie na osem hodín. Hoci papierovačky mám rada a baví ma to.
Odkladanie faktúr a účtov máš teda doma na starosti ty?
Áno, na všetko mám fascikle a mám v tom poriadok. Ďalšia vec je, že tomu vôbec nerozumiem (smiech). Filip je zas protipól. On žije absolútne spontánne, ja mám rada aspoň nejaký plán. Keď sa ho aj pýtam, čo dnes má, niečo mi povie. Keď mu popoludní zavolám, pridá k tomu ďalšie veci, na ktoré ešte zabudol. S ním je náročné čokoľvek zmanažovať. Podľa mňa mi prišiel do života aj preto, aby mi ukázal svoj prístup, že i takto sa dá fungovať.
Na začiatku to však zrejme nebolo také jednoduché, ako teraz s ľahkosťou hovoríš.
Máš pravdu, dlho to bol boj. Keď sme spolu začali fungovať, mala som s tým extrémny problém. Uvediem príklad. Cestovali sme na koncert do Košíc, kde sme mali vystúpiť ja, Filip a 40-členný orchester. Vyrazili sme z domu neskoro, doprava nám nepriala a ja som pri pohľade na hodinky vedela, že nestíhame a budeme meškať, čo teda považujem za veľmi neprofesionálne. Ja som už mala kŕče v bruchu. Dorazili sme, všetkým som sa veľmi ospravedlňovala. Naozaj som sa hanbila. A Filip? Bol úplne v pohode. Nakoniec všetko dobre dopadlo. Tým som chcela iba priblížiť, ako rozdielne nazeráme na svet v niektorých situáciách. Už viem, že nemusím žiť pod takým tlakom, ako som si kedysi sama vytvárala. Takže prijala som to, prestala som riešiť. Rýchlo som pochopila, že je nespútaný, slobodný človek a nebudem ho nijakým spôsobom meniť.
Ako sa vaše rozdielne povahy s Filipom odzrkadlili na osemročnom Hektorovi a šesťročnej Lianke?
Obidvaja sú úplne odlišní. Moja mamina tvrdí, že Lianka je ako môj klon, keď som bola malá – nonstop sa smeje, je šťastná, bezproblémová, pripravená do života. Hektor je skôr premýšľavý. Ja to však vidím tak, že Lianka je úplný Filip a Hektor je zas po mne. Obidvaja radi nad vecami dumeme.
Je to však predsa len veľký brat, ochranca mladšej sestry?
Hektor má celkom náročnú povahu. Chvíľu vie byť veľmi zlatý, milujúci a ochranca, no potom jej robí zle a ona sem-tam dosť provokuje. Ale v zdravej miere to asi má takto byť. Teraz majú obdobie, že sa viac hádajú. Mňa môj brat tiež každú chvíľu škrtil a ja som kričala: Tati, tati... Vedela som, že iba to zaberie. Keď sa však na niektorého z nich nahneváme, držia spolu. To je dobré znamenie. Lebo keď tu už my nebudeme, budú mať jeden druhého.
Tipujem, že ty si doma prísnejšia a s Filipom majú väčšiu zábavu. Je to tak?
Keď sme doma obidvaja, podstatne prísnejší je práve Filip. Aj mi niekedy hovorí, aby som bola taká aj ja. Hektor ako prvorodený dostal totiž všetku našu pozornosť a mám pocit, že sa to na ňom trošku podpísalo. Nie tým, že by bol rozmaznaný, ale viac si dovoľuje. Aktuálne má obdobie, že je mierne drzejší. Musíme ho krotiť.
Berieš príchod detí do rodiny ako skúšku vzťahu?
Deti sú obrovská zmena. I keď som bola na všetkých možných kurzoch o výchove, pôrode, popôrodnom čase, prečítala som hádam všetku dostupnú literatúru, realita bola aj tak iná. Manuál neexistuje. Zrejme som na to nebola pripravená a svet sa mi obrátil hore nohami. Obidvaja s Filipom sme sa museli obetovať, lebo už nič nie je len o nás dvoch. Pamätám si, že Filip trávil kedysi každý deň na golfovom ihrisku. Dnes je rád, že si aspoň občas nájde čas na golf. Ja sa poteším tiež, hlavne keď so sebou vezme aj deti (smiech).
Ty si sa stala mamou pomerne mladá. Hektor sa narodil, keď si mala 25 rokov. Dnes to skôr vidíš ako výhodu alebo nevýhodu?
Hektor má už osem rokov a musím povedať, že tehotenstvo prišlo v čase, keď som bola totálne vyhorená v práci. Mala som toho naozaj veľa: nakrúcala som Búrlivé víno, účinkovala v muzikáloch, vydala som album. Deti ma teda zachránili. Keď som sa ocitla doma, zrazu mi nič nechýbalo. Deväť mesiacov som nepotrebovala pomaly nikoho vidieť. Takže to je pozitívny pohľad na vec. Občas mi však napadnú myšlienky, či to predsa len nebolo príliš skoro, či som si stihla užiť to obdobie dvadsiatničky z pohľadu zábavy, cestovania a podobne.