"Pamätám si predstavenie, keď som nemal repliky, tak som si hovoril si Juraj Loj, si Juraj Loj. A bolo to dosť ťažké obdobie, kedy som sa musel naučiť odstrihnúť od postáv a nejako sa prinavrátiť k svojmu ja" hovorí umelec. Po šiestich ťažkých rokoch mu pomohlo na sebe pracovať a keď dostal záchvat začal upratovať. "Každý jeden pohyb som si hovoril - ideš si zobrať pohár, ideš toto. Všetko som si hovoril. Aby som odpútal svoju myseľ. Vtedy u mňa prespávali kamaráti aby som nebol sám, lebo som mal aj samovražedné sklony a bývali sme na siedmom poschodí. Ale ten pud života bol u mňa silnejší ako pud smrti. A šport," povedal. Fyzická aktivita ho nakoniec vyviedla z temného obdobia.
Začal loziť po stene, napadlo ho to zo sekundy na sekundu a robí to dodnes: "Sedel som bez duše na gauči a ako keby mi niekto našepkal - choď liezť. Zobral som počítač, zadal najbližšie lezecké centrum a odvtedy tam chodím," uzavrel s úsmevom.
