Takže slovenskú komunitu v Nemecku nevyhľadávaš?
Som hrdá na Slovákov, ale spoločné párty už nemusím. Ešte kedysi veľmi veľmi dávno, keď som sa tam presťahovala a bývali sme v obrovskom dome so služobníctvom, organizovala som rôzne večierky, pozývala som ich ako divá. Zožrali skoro aj servítky a potom ma dobre ohovorili. Poučila som sa. Rada prijmem pozvanie, keď ma pozvú na konzulát, ale so Slovákmi sa družiť nepotrebujem.
Čo nemecké sa na teba za tie roky nalepilo?
Asi všetko, no nie nemecké, ale bavorské. Mentalita Bavorákov je podobná Slovákom, ale odlišná od Nemcov. Milujem to tam. Som šťastná, že som mala možnosť v Nemecku pred rokmi vystupovať a zoznámila som sa s manželom.
Na Slovensku si pomerne často, lebo vypredávaš koncert za koncertom. Na čo sa najviac tešíš, keď už sedíš vo vlaku a vraciaš sa späť?
Na manžela, že ho po pár dňoch opäť uvidím. I keď krátky oddych od seba nám prospieva tiež. Veľakrát chce, aby som vystúpila aj o jednu-dve zastávky skôr, lebo sa ma už nevie dočkať. Vždy ma čaká s jednou ružou, prídeme domov a tam je obrovská kytica. Takto to je už roky.
Okrem toho, že ťa všetci poznajú ako speváčku, v minulosti si tiež podnikala v oblasti kozmetiky. Ako si spomínaš na toto obdobie?
Boli to veľmi dobré časy. Najskôr som študovala na fakulte lekárskej kozmetiky a následne som 25 rokov mala kliniku, kde nám z nemocnice posielali pacientov s rakovinou. Tím lekárov, ktorý pre mňa pracoval, im pomáhal zotaviť sa po chemoterapii. Jedným z našich klientov bol aj Patrick Swayze. Príbehy klientov som si často nosila domov a bola som smutná, keď sme im už nedokázali pomôcť.
Aká si bola šéfka?
Veľmi dobrá. Zamestnávala som 10 ľudí. Myslím si, že moje dievčatá ma milovali.
Prečo si to teda nechala?
Kliniku som mala v prenajatom dome. Majiteľka jedného dňa prišla, že ho chce rekonštruovať a následne zvýšiť nájom. To sa mi nepozdávalo. V tom istom období jeden z lekárov odchádzal do penzie, tak som to brala ako znamenie, že je čas posunúť sa ďalej. Len čo som skončila, postupne prichádzalo čoraz viac pracovných ponúk zo Slovenska.
Vždy si bola senzitívna na podobné znamenia, ktoré si analyzovala?
Áno, možno až príliš a niekto by povedal, že som veľmi opatrná. Jedno z prvých znamení si pamätám ešte z detstva. Otec ma zobral na prechádzku na Liptov. Nenávidela som to. Vybral miesto, kde sme si mali oddýchnuť, občerstviť sa. Nechcela som tam zostať ani chvíľu, zle som sa cítila. Nerozumel prečo, ja tiež nie. Odišli sme. Až neskôr sa ma opýtal, či som videla, čo tam bolo. Nevidela som nič zvláštne, iba môj vnútorný pocit bol zvláštny. Keď sme však odtiaľ odchádzali, ocko sa ešte raz obzrel a na strome si všimol obeseného človeka.
Čo si sa pri podnikaní naučila, že to využívaš doteraz?
Naučila som sa šetriť a hospodáriť s peniazmi. Bolo potrebné platiť nájom, mať na výplaty a na konci mesiaca pre mňa veľa neostalo. Bolo to hlavne na začiatku. Vtedy som túžila aj po svojom prvom dome. Šetrila som. Málo som jedla. Za týždeň som bola schopná zjesť len jedno kura. Keď sa mi začalo viac dariť, aj môj prístup k peniazom sa zmenil (smiech).
Si márnotratná?
Ako kedy. Keď niečo potrebujem, tak áno. Inak som sporivá. Keď mám veľkú chuť minúť peniaze, ale zdá sa mi tá vec drahá, poviem si: Všetko raz bude dediť môj syn, nevesta a vnučka, takže ideme nakupovať (smiech). Veď peniaze, ktoré som zarobila, si nevezmem do hrobu. Stáva sa, že dlho odolávam, rozmýšľam nad tým, ale nakoniec si to kúpim. Dosť som toho v živote dokázala, preto sa občas rada odmením.
