Mali ste radosť aj z toho, keď dcéra Katka priviedla domov partnera až spoza oceánu?
Ona ho nepriviedla domov, lebo ho spoznala počas vysokoškolskej stáže v OSN v USA. Po skončení slovenskej univerzity odišla ešte na ročné štúdium scenáristiky do Ameriky a následne tam aj rok pracovala. Obidvaja sa neskôr rozhodli, že prídu na Slovensko. Tanzeel študoval ako zahraničný študent medicínu V Bratislave.
Medzitým sa im narodili dvaja chlapci, takže ostali dlhšie, ako pôvodne plánovali. Aktuálne sa vrátili do Ameriky, žijú na Long Island. Tanzeelov otec je tiež lekár. Samozrejme, radšej by som bola, keby boli bližšie, lebo mi je smutno, ale pre mňa je dôležité, aby boli šťastní a spokojní. Snažím sa za nimi pravidelne cestovať, takmer celé leto boli oni u nás. Bolo to úžasné.
Platí vo vašom prípade: aká matka, taká Katka?
Je pravda, že sme si v mnohom podobné. Ona je veľmi láskavá, určite viac ako ja. Taktiež je chápavá a všetkých vypočuje. Keď sú nejaké nervy v rodine, všetkých vie zmieriť. Ja som väčší nervák. Okrem toho máme rady knihy, filmy, výstavy, umenie.
Takže ste také kamarátky?
Myslím, že áno. Samozrejme, že si nehovoríme úplne všetko, ale máme veľmi pekný vzťah. Vzťahy sú v živote najdôležitejšie.
V čom je pre vás Katka inšpiráciou?
Ako rieši veci s nadhľadom a pokojom. Myslím, že sa ovplyvňujeme navzájom. Rovnako to platí aj pri synovi Kubkovi, ktorý žije v Prahe a pracuje v produkčnej spoločnosti. Často za ním cestujem a keďže obidvaja milujeme skvelé jedlo, vždy ma vezme do dobrej reštaurácie.
Minule mi však povedal, že sa mu zdám neláskavá voči personálu a som nervóznejšia. Neurazila som sa, ale začala som nad tým premýšľať. Mám totiž pocit, že služby sa pokazili. Začala som samu seba pozorovať a musím uznať, že som menej trpezlivá a niekedy prudšie reagujem. Odkedy ma ale na to upozornil, snažím sa byť milšia.
Čo priniesli vnúčatá do vašej rodiny?
Obrovskú radosť. Ja som taká hravá, mám veľmi rada deti. Učím ich plávať, korčuľovať, lyžovať, ale idem s nimi aj na tobogan, kolotoče. Okrem toho sa s nimi rozprávam iba po slovensky, aby nezabudli. Starší Leonko je môj učiteľ, čo sa týka technológií. Určite mi obidvaja chlapci presvetlili život a viac ma rozveselili.
Kým vaše deti sa rozliezli do sveta, vy ako Bratislavčanka ste prežili celý život v Bratislave. Nemáte ani internátne zážitky z vysokoškolských čias. Nie je vám to niekedy ľúto?
Na internáte som bola iba raz, a to na žúre so spolužiakmi. Nikdy som si neuvedomovala, že by som chcela niekam odísť. Život v Bratislave mi vždy vyhovoval. Ako vysokoškoláčka som navyše riešila iné starosti, keďže som v treťom ročníku otehotnela. Musela som prerušiť školu a niektorí pedagógovia mi hovorili, že to je už koniec mojej kariéry. Dnes to vidím ako obrovskú výhodu, že som mala deti tak skoro. Stále mám totiž veľa energie na vnúčatá i cestovanie.
Kto vám robí najčastejšie spoločnosť na cestách?
O tri roky mladšia sestra Zuzka, ktorá je moja spriaznená duša. Na ňu sa môžem naozaj vo všetkom spoľahnúť. Najbližšie sa chystáme do Francúzska. Spoločne i so starším bratom Jurkom a našou mamou sa radi stretávame na chalupe na kopaniciach. Vždy sme mali všetci medzi sebou dobré vzťahy, ale mám pocit, že čím sme starší, tým sme si ešte bližší.