Hovorí sa, zíde z očí, zíde z mysle. Legendárna Pošta pre teba skončila na obrazovkách pred desiatimi rokmi. Ešte vám to obdobie občas niekto pripomenie?
Stáva sa mi pomerne často, že ľudia sa ma na to pýtajú. Je neuveriteľné, ako Pošta pre teba zarezonovala. Bolo krásne, koľkým ľuďom sme pomohli, koľkých sme opätovne spojili. Pri každom nakrúcaní sme zažívali silné emócie a podobne to vnímali aj naši diváci. Pošta by mala určite význam aj v dnešnej dobe, keď je naša spoločnosť veľmi rozdelená.
Vytráca sa slušnosť, láskavosť, tolerancia. Asi by malo zmysel ukazovať pozitívne príklady, ukázať silu odpustenia a opäť spájať ľudí. Neviem, čo je to za fenomén dnešnej doby, že cez sociálnej siete má takmer každý potrebu kritizovať a ku všetkému sa vyjadrovať. Je dôležité, aby sme deti učili, že život netreba žiť len s mobilom v ruke.
Vám sociálne siete ako zmenili život?
Rada si pozriem rôzne inšpiratívne videá napríklad o pečení a cestovaní. Sledujem svetové hviezdy, lebo ma zaujíma, čo nakrúcajú. Zdieľam, keď som na peknom mieste alebo na výstave. Mala by som sa však určite zlepšiť v rýchlosti pridávania príspevkov, lebo keď fotky človek nezavesí hneď, už sú často neaktuálne. Na jednej strane si uvedomujem, že pri mojej práci sú sociálne siete dôležité, ale myslím, že nikdy to nebude náplňou mojej práce.
Máte medzi priateľmi aj vaše deti?
Paradoxne, ony síce majú založené účty, ale nie sú na sociálnych sieťach aktívne. V tomto som aktívnejšia ja.
Ak by ste si vy mali vybrať hosťa, ktorý by sedel v Pošte za stenou, kto by to bol?
Určite by som chcela vidieť môjho otca, ktorý už nie je medzi nami. Bol to úžasný človek. A neviem, prečo mi teraz napadol Robert Redford. (smiech) Ako dieťa som mala jeho plagát na stene. Obdivujem ho ako človeka i ako herca. Keď som bola malá, napísala som mu list po francúzsky.
Kde ste ho zaslali?
Nikam, nechala som ho v zásuvke. (smiech)
Pošta je teda už minulosťou. Čomu sa aktuálne venujete?
Stále mám veľmi rôznorodú prácu, ale nie je jej už toľko ako kedysi. Ale to je dobré. Som vďačná, že mám dosť príležitostí, hoci to nie je také viditeľné. Vyhovuje mi, že už nie som pod takým drobnohľadom verejnosti. Predsa len, keď ma bolo vidieť každú sobotu v telke, všetci riešili, ako vyzerám, či mám kilo navyše a podobne. Po skončení Pošty som sa vrátila k divadlu. Hrám v predstavení Klimaktérium 1 i 2, s ktorými chodievame po celom Slovensku. Okrem toho nahrávam reklamy, príležitostne dabujem, moderujem, so Zuzkou Vačkovou chystáme spoločný podcast a robím tiež kvíz a charitatívne akcie. Sociálna oblasť ma tiež veľmi baví.
Vy ste dokonca ako druhú vysokú školu vyštudovali sociálnu prácu.
Áno, bol to odbor sociálny pracovník. Mohla by som teda pracovať v centre pre deti a rodiny, prípadne v inom sociálnom zariadení.
Vďaka otcovi sa u vás doma vždy veľa rozprávalo o politike. Ovplyvnilo vás to?
Určite áno. Viedli sme dlhé debaty, boli sme si veľmi blízki. Otec bol politológ, ale po roku 1968 sa nemohol realizovať. Bol síce v Slovenskej akadémii vied, no v knižnici. Až po revolúcii mohol učiť na vysokej škole v Bratislave i Banskej Bystrici. I keď mal veľa ponúk, nikdy nešiel do politiky.
Obidvaja rodičia boli právnici aj mama bola vysokoškolská pedagogička. Dnes má 83 rokov, ale stále sa zaujíma o spoločenské dianie, sleduje politické debaty i tlačovky. Súčasná situácia, spochybňovanie demokratických princípov, agresivita v politike ju, ale i mňa veľmi znepokojuje. Mňa právo taktiež zaujímalo. Chcela som ho študovať, ale bolo mi povedané, že práve kvôli otcovi ma nevezmú. Takže som si vybrala herectvo.
Hovorí sa u vás doma aj o medicíne, keďže manžel je chirurg?
Ako dobrá manželka sa ho vždy opýtam, ako sa má, čo je nové v práci. Odpoveď je: „Všetko fajn.“ A tým sme skončili. (smiech) Manžel o svojich prípadoch máločo povie. Veľakrát sa to dozvedám sprostredkovane. Napríklad minule mi volal Ferko Kovár s tým, že absolvoval zákrok práve u môjho muža. Vravel: „Tak tam majú všetko výborne zorganizované, že to bolo ako, keď perfektne funguje predstavenie.“ Potešili sme sa doma.