Aká vlastnosť ťa vystihuje?
Nestálosť, ale v pozitívnom zmysle. Mám rada, keď sa veci menia. Potom je to tiež pestrosť, sloboda a cieľavedomosť. Keď si niečo zaumienim, musí sa to diať.
To znamená, že si si zaumienila, že chceš hrať vo filme, v divadle, reklame, že chceš moderovať, zabávať a všetko sa to teda deje?
To zas nie. Ako tínedžerka som nemala vysnívanú žiadnu prácu. V tomto som človek prítomnosti. O to viac ma teší, že sa živím tým, čo ma zároveň aj baví.
Kto ťa dnes chce vidieť v práci, zájde napríklad do divadla Gunagu, prípadne do kina na komédiu Jedeme na teambuilding. Je aj tvoj život jedna veľká komédia?
Je to skôr tragická komédia. Môj život je plný trapasov a vecí, ktoré mnohokrát nie sú ani pekné, ani ľúbivé, ale, chvalabohu, mám zmysel pre humor a viem sa nad nimi povzniesť, zľahčiť ich, zasmiať sa. Myslím, že viac či menej často každý má zážitky všetkého druhu, rovnako tak rôzne emócie, a tak to má byť. Aj ťažké situácie sú totiž veľmi podnetné.
Radšej hráš pred kamerou alebo v divadle?
Hranie všetkého druhu mám rada, ale filmové herectvo je pre mňa úplne iné. Pri ňom sa musím krotiť s mimikou a gestikuláciou, pričom v divadle je to naopak. Ešte prednedávnom som si samu seba na divadelnom javisku vôbec nevedela predstaviť. Až jedného dňa mi zavolal Viktor Horján, aby som sa k partii hercov v komédii Nízkotučný život pridala. Váhala som. Nakoniec som tam teda šla. Alternujem sa s Peťou Polnišovou.
Do divadla ťa rovno zavolali, no do spomínaného filmu si musela prejsť kastingom. S akými pocitmi si tam šla?
S hroznými. (smiech) Mala som brutálnu trému a pocit, že som taká strnulejšia. Tým, že nevymetám kastingy, nie som na nich veľmi zvyknutá. Je to ako pred skúškou. Veď predsa chcem dostať áčko. V tomto prípade mi pomohla práve Peťa, ktorá ma tak trošku pripravila, dala mi zopár rád.
Vy dve ste už dlho kamošky?
Prvýkrát sme sa stretli zhruba pred 11 rokmi, keď som točila študentský film s režisérkou Zuzkou Mariankovou. Potom sme po čase na seba opäť natrafili, a to pri filme Cuky Luky. Až počas nakrúcania Hornej Dolnej sme sa viac skamarátili, veľa sme sa počas páuz rozprávali, rozoberali sme vzťahy a celkovo život.
Práve vzťahové témy, ale skôr odľahčene riešite aj v spoločnom podcaste Jauuu, PS: to bolelo, kde ste inžinierky srdca. Dlho si uvažovala nad tým, či odkryješ svoje súkromie a vzťahy takouto formou?
Nie, ide predsa o terapiu zdieľaním. Ja nie som jediná, čo zažíva rozchod, sklamanie a podobne. Chcem sa o to podeliť s tými, ktorých to baví počúvať. Byť otvorený a autentický je jediná cesta ako pomáhať.
Z jednej epizód ste rozoberali aj to, že všetko má svoj čas.
Neznášam túto vetu. (smiech)
To sa zrejme ľahko povie zadaným. Ale ako to vnímaš ty, keď si single?
Ja som zhruba rok a pol single. Už si hovorím, že toto asi platí na ostatných a nie na mňa. Som netrpezlivá. Samozrejme, že by som niekoho chcela. Kým som sama, prešla som si emóciami rôzneho druhu od radosti cez osamelosť až po smútok, ale na strane druhej si uvedomujem, ako veľmi ma toto obdobie formovalo. Mám čas v sebe veci analyzovať, posunúť sa ďalej. Je to pre mňa super skúška a som rada, že som v nej obstála. My ženy sme silnejšie, ako si mnohokrát myslíme. Teraz viem, že ktokoľvek sa v mojom živote objaví, do vzťahu budem vstupovať inak nastavená.
Máš pocit, že úspešných žien sa stále muži boja alebo to sa len tak hovorí?
Podľa mňa veľa mužov úspešným ženám fandí. Je to veľmi individuálne. Ak si úspešná žena nevie niekoho nájsť, je to skôr o štandarde, ktorý preferuje, o jej nastavení, čo od vzťahu očakáva, aké má ciele, hranice a o jej sebaúcte. Je predsa pochopiteľné, že keď som mala 20, moje nároky na partnera boli iné ako dnes. Vtedy som možno viac experimentovala, len aby som s niekým bola. Dnes chcem ísť do vzťahu, až keď cítim, že by to mohlo byť vážne.
Takže ako vnímaš toto tvoje aktuálne obdobie?
Nazvala by som to pokoj v duši. Rok 2022 bol pre mňa veľmi turbulentný vo všetkých smeroch, udialo sa veľa zlého. Zrútila sa mi každá oblasť života. Minulý rok som už cítila, že som sa s tým vyrovnala a začala som to prijímať, nastavila som si v mnohých oblastiach mantinely. Teraz je to teda dobré.
Čo ti pomohlo?
Moja psychologička, ktorá je jedna fantastická žena a vedie ma v tomto procese. Môj častý problém je, že rýchle sa začnem nudiť, nedoťahujem veci do konca, neviem si vychutnať, keď sa mi niečo podarí. Čokoľvek urobím, splní sa mi to, čo som chcela dosiahnuť a poviem si: Dobre, toto mám a čo ďalej. To je obyčajne problém ambicióznych žien. Práve ona ma učí, že aj v nude je priestor na kreativitu, netreba sa hneď náhliť za ďalším cieľom. Preto som si začala písať denník vďačnosti, aby som si to všetko uvedomovala.
Vyhľadať pomoc psychológa je už aj u nás viac bežné ako kedysi, ľudia sa konečne za to nehanbia. Ako to vnímaš?
Súhlasím. Ja som do psychologickej ambulancie prvýkrát išla, keď som mala 21 rokov a trpela som panickými atakmi a úzkostnými poruchami. Nemala som absolútne problém s tým, že idem za odborníkom. Kto to totiž zažil, vie, že je to neznesiteľné. Mala som stavy, že som sa pomaly nemohla nadýchnuť. Hanbila som sa o tom hovoriť pred blízkymi, ale nie pred odborníkmi. Akurát som vtedy robila školský projekt, v rámci ktorého bola aj jedna psychologička. Spomenula som jej, čím si prechádzam, a tak sme to riešili. Rozumiem, že mnohí potrebujú odvahu na to, aby zaklopali na dvere ambulancie, lebo aj to sedenie znamená odhaliť v sebe temné stránky a každý ich má, no nakoniec to stojí za to.
Čím si vysvetľuješ, že ťa tieto stavy prepadli v takom včasnom veku?
Panické ataky sú ako tlakový hrniec. Keď človek pred sebou dlhodobo tlačí emócie, s ktorými sa nevysporiada, ide sám proti sebe, raz sa to prejaví psychicky aj fyzicky. Bolo to najstrašidelnejšie obdobie, ktoré mám za sebou, ale som zaňho vďačná. Nezatváram pred negatívnymi vecami oči, žijem svoju pravdu. Úzkosť mi už nedovolí nežiť autenticky.
Takže kým fanúšikovia sa na tvojich videách zabávali, ty si sa trápila. Máš pocit, že aj vtedy ti pomohol zmysel pre humor?
Asi áno. Každá trauma sa lepšie znáša s humorom. Namiesto plaču sa skôr snažím všetkých rozosmiať. V našej rodine túto danosť nemám len ja, ale aj moji rodičia a starí rodičia.
Lepšie sa ti takto znášala aj tvoja prvá veľká zmena v živote, keď ste sa celá rodina presťahovali do Ameriky a začínali ste od znova?
To si presne nepamätám, ale na tie štyri roky spomínam rada. Keď sme odišli, mala som šesť rokov, bolo to v roku 1996. Žili sme v New Jersey. Pomerne rýchle som sa tam adaptovala, hoci zmenu prostredia som akceptovala po svojom. Na chvíľu som prestala hovoriť úplne a zrazu som rozprávala len po anglicky. Slovenčinu som odmietala, i keď rodičia so mnou doma hovorili len po slovensky. V škole ma hneď prijali. Akosi prirodzene som začala vnímať pestrosť všetkého druhu, akceptovať kohokoľvek bez ohľadu na farbu pleti či vierovyznania. Dodnes si cením akúkoľvek inakosť.
Prečo ste sa vrátili?
Bola to súhra viacerých okolností. Moja mamina tam nebola až taká šťastná, lebo doma bola zvyknutá na svoju prácu, štandard a tam, aby sa uplatnila, upratovala domy. Navyše, prestala mi rozumieť, lebo ona nevedela dobre po anglicky a ja som po slovensky nechcela hovoriť. Naopak, otcovi sa tam páčilo. Myslím si, že ak by to bolo len na ňom, ostal by. Veď nakoniec to bol jeho nápad odísť a vyskúšať nový život v Amerike. On je odvážnejší, mamina je konzervatívnejšia.
Bol pre teba návrat veľký kultúrny šok?
Obrovský. (smiech) Spoločnosť nebola taká otvorená, na akú som bola zvyknutá. Nevedela som jazyk, nezapadala som medzi spolužiakov ani výzorom. Byť neprijatý v detstve dobiehame celý život. Roky mi trvalo, kým som cítila, že ma medzi seba berú. Ale prežila som, som tu a som šťastná.
