ROZHOVOR Ivana Christová: Dcéra ma naučila nepresadzovať za každú cenu svoj názor

Aj dcéra ti teda v tomto ukázala cestu?

Danielka bola odmalička ku mne veľmi pozorná. Keď videla, že som unavená a ledva som jej čítala rozprávku, ktorú už počula tisíckrát, zobrala knižku a na základe obrázkov mi ju povedala naspamäť a uspala ona mňa. Vždy bola veľmi dobré dieťa, mimoriadne citlivá a nápomocná. Určite mi aj ona ukázala smer. Keďže je introvert a neprežíva všetky veci navonok tak ako ja, naučila som sa pri nej nepresadzovať za každú cenu svoj názor, aby som neubližovala ani jej, ani sebe. Tichší ľudia sa totiž navonok neprejavujú tak intenzívne. Veľa pocitov prežívajú vo svojom vnútri. Danielka ma naučila chápať rôzne typy osobnosti, je moja „učiteľka“. Skvelo sa dopĺňame.

Nemala si obavy, že jedného dňa príde domov a povie, že sa chce venovať modelingu?

Nebála som sa, lebo som ju držala doma do pätnástich, čiže potom už bola na modeling „stará“ (smiech). Ona má rada stabilitu, svoje korene, ľudí, ktorých pozná, nemala potrebu odchádzať. Hoci je pravda, že v čase 90. rokov, keď som ja odišla do sveta, modeling mi dal veľa skúseností. Spoznala som nové krajiny, zažila som úžasné zážitky, dostala zaujímavú a krásnu prácu. Bola to super škola života. Dnes veľa z tohto obdobia čerpám pri svojej práci so ženami v kozmetike.

Pamätáš si, keď ti oznámila, že budeš babičkou?

Presne viem, aká šťastná mi povedala, že je tehotná, lebo doma sme vedeli, že to nešlo tak hladko, ako by si so svojím manželom Milošom predstavovali. Rodila počas covidu, takže som s ňou nemohla byť v nemocnici. Pôrod bol dlhý a náročný. Pamätám si, že my s mamkou sme boli doma, čakali sme na správu od Miloška a jedli sme sushi.

Čo priniesla malá Zojka do rodiny?

Obrovskú radosť. Je to prvé dieťa v rodine vôbec, lebo nielen Danielka, ale aj Miloš sú jedináčikovia. Dnes už trojročná Zojka má navyše šťastie, že má nielen starých rodičov, ale tiež prababičky. Veľmi rada s ňou trávim čas. Viem, že obdobie, kým je taká malá, trvá veľmi krátko, preto si užívam každučký moment s ňou a vychutnávame si spoločné chvíle. Rady sa bláznime, niekedy spolu skáčeme v mlákach, chodíme bosé v parku po tráve či v piesku. Milujem vnímať jej pocity z nových zážitkov.

Celý tvoj život sa točí okolo krásy. Čo je krása v tvojom ponímaní?

Som presvedčená o tom, že neexistuje jednotný názor na krásu. To, čo je pre niekoho pekné, druhý tak nemusí vnímať. Pre mňa je krásny človek ten, ktorý má úsmev na tvári, lásku v srdci, a to posúva ďalej. Byť šťastnými sa učíme celý život. Je to náročne práve vo chvíľach, keď nás zaskočia situácie, ktoré nevieme ovplyvniť, ako choroba, strata blízkych osôb. No aj tak potrebujeme fungovať a vážiť si všetko, čo máme, a žiť najlepšie, ako vieme.

Na koho si sa chcela kedysi podobať, kto bol tvoj vzor?

Bolo ich viac. V časoch, keď som žila v USA, milovala som Georgea Michaela a Madonnu. Cez ich pesničky som sa učila po anglicky. Madonnu som pravidelne vídala v newyorskom Central Parku, kam chodievala behať. Pri tomto mi napadne aj Whitney Houston, s ktorou sme sa stretávali na modelingových kastingoch. A bola veľmi krásna. Pokiaľ ide o duchovné vzory, tými pre mňa vždy boli a sú Matka Tereza a Gándhí. Celoživotným vzorom je, samozrejme, moja mama. Obdivujem na nej, ako sa teší z maličkostí, aká je systematická, a hoci nemusí, každé ráno vstáva o piatej, aby mala dlhší deň.

V čom ty vynikáš? Čo sa ti na sebe najviac páči?

Pokiaľ ide o môj vzhľad, mám rada farbu svojich očí, páčia sa mi moje pery, nos. Mám rada ženu, ktorá sa na mňa díva v zrkadle. Okrem toho mám na sebe rada vytrvalosť a húževnatosť, bezprostrednosť a spontánnosť. Keď som si napríklad začala z ničoho nič pospevovať, moja Danielka mi často hovorila: „Mami, prosím, nespievaj už.“ Alebo ma upozorňovala: „Nehovor tak nahlas.“ Moja odpoveď bola stále: „Ale prečo?“ (smiech) To isté jej dnes robí Zojka.

Celý život sa tiež viac pohybuješ v ženskom ako v mužskom kolektíve. Vieme, že veľa žien pokope nemusí narobiť iba dobrotu a často je to s nami komplikované. Súhlasíš?

Svojím spôsobom máš pravdu, no práve rozdielnosť názorov je veľmi prínosná na vznik nových, úžasných ciest, projektov a je to výzva uchytiť to správne. Milujem to. Mňa fascinuje, aké dokážeme byť rôznorodé, a keď sa prestaneme medzi sebou porovnávať, začneme načúvať jedna druhej, sme pre seba navzájom veľmi inšpiratívne a spoločne sa rozvíjame, osobnostne rastieme.

Pri práci so ženami som sa naučila viac počúvať, kontrolovať svoje emócie a lepšie porozumieť sebe aj ženám okolo seba. Naučila som sa, že nie je dôležité dávať do svojej pravdy veľa energie, nikoho tým nepresvedčíš. Nemusíme v rozhovore vyhrať, najdôležitejšie je, ako sa s nami ľudia cítia, rešpektovať ich a dávať ženám pocit dôležitosti, rozdávať okolo seba pokoj a lásku. To je lepšie ako mať pravdu.