Je leto obdobím, keď ako rodina máte na seba konečne dostatok času?
Určite áno. Odkedy sú deti školopovinné, najdlhší čas voľna si plánujeme na leto. Aj pre ne je to oddych od školských povinností, aj keď k opakovaniu a trénovaniu sa ich snažím nabádať aj počas voľna. Počas školského roka je to niekedy dosť veľký stres, aj pre nás, aj pre deti. Nie každé leto je však rovnaké. Závisí to aj od našich pracovných projektov. No jeden mesiac máme väčšinou voľnejší. Stíhame more, chatu v horách, starých rodičov a kamošov v Košiciach.
Dokážete úplne vypnúť? Venovať sa jeden druhému a spoločne deťom?
Jasné. Ak máme naozaj pokoj od práce, to znamená, že sa nemusíme nijako pripravovať na nastávajúci projekt, učiť sa texty a podobne, veľmi radi vypneme, odstrihneme sa od všetkého a venujeme sa len rodine.
Stretli by sme vás skôr pri mori alebo v horách?
Som vodný živel, ale hory milujem. Voda, plávanie a pohľad do nekonečna za obzor ma nesmierne upokojuje a nabíja, ale to isté môžem povedať aj o stromoch, lese, kopcoch a horách. Ideálne je, keď to vieme naplánovať tak, aby boli oboje.
Herecké povolanie je nielen pri troch deťoch časovo náročné, nefungujete úplne ako iné rodiny. Nemáte niekedy chuť a potrebu dopriať si oddych sama?
V našom povolaní vždy fungujeme vo väčšej spoločnosti ľudí. Či už v divadle, vo filme alebo v televízii. Potom sa vraciame domov, kde sme tiež zahrnutí pozornosťou a požiadavkami od členov rodiny, hlavne detí, takže je asi prirodzené, že vyhľadávame a potrebujeme samotu. Vtedy sa dokážem úplne sústrediť na seba, spomaliť a cítiť, čo potrebujem na to, aby som nabila baterky a vrátila sa v plnej sile do víru rodinného a spoločenského života.
Čo by ste sama sebe dopriali najradšej a ako by vyzeral deň, keby ste nemuseli nič a zároveň mohli všetko?
Ak by išlo len o 24 hodín, určite by som si dopriala meditáciu, prírodu, tanec, knihu, film, vodu, kreslenie, ženský kruh, smiech, milovanie. Alebo pokojne môže byť aj len jedno z toho zoznamu a trvalo by to celý deň.:-)
Ste spontánna a rozhodná?
Áno. Viem byť veľmi spontánna a milujem tie okamihy, takisto som aj rozhodná. No tak, ako som oboje, viem byť aj úplný opak. Veľmi to závisí od môjho vnútorného rozpoloženia, napojenia na seba, od dôvery v seba a vo vesmír.
... a zvyknete vôbec pochybovať?
Pochybujem a rada by som menej. Pracujem na tom. Je to program, ktorý je vo mne silno zakorenený.
Spomeniete si na situáciu či skúsenosť, ktorú ste možno v prvom kroku oľutovali, no s odstupom času ju vyhodnotili ako potrebnú skúšku, ktorá vám vo výsledku niečo priniesla?
Bolo ich niekoľko a celkom výrazných. Keď sa tak zamyslím, dejú sa pomerne často aj v podobe banálnych situácií. Ale z tých zásadnejších by som spomenula moje prvé tehotenstvo, ktoré sa skončilo potratom, pôrodom v piatom mesiaci. Keď sa to stalo, bola to rana. Dodnes to je moja najnepríjemnejšia skúsenosť.
Zmierenie sa a prijatie toho, čo sa stalo, prečo sa to stalo, trvalo nejaký čas. Keď som znova otehotnela po troch mesiacoch od potratu, bol to pre mňa ďalší šok. Potrat som si totiž zdôvodnila tým, že tu asi mám ešte niečo v rámci svojej kariéry vybudovať, a bola som pripravená prijať ponuku a stať sa členkou SND. Táto predstava mi kdesi zaplátala bolesť a pocit nespravodlivosti z predošlej udalosti. Zrazu, keď som stála zoči-voči ďalšiemu tehotenstvu, cítila som sa zmätená.
Zrútili sa všetky moje istoty a presvedčenia o zmysluplnosti potratu. Prvé tri mesiace som sa cítila stratená. Zúfalo som potrebovala vysvetlenie. Prosila som oň každý deň. A ono prišlo. Stretla som Katku, vďaka ktorej som postupne začala vnímať tehotenstvo z úplne inej perspektívy.
Začali sa ku mne dostávať informácie, knihy, ľudia, vďaka ktorým sa mi otvorili dvere do tohto zázračného ženského sveta, sveta počatia a vývoja bábätka v tele matky, o dôležitosti kvality pôrodu. Vďaka tomu som si vytvorila podmienky, ktoré boli pre mňa najlepšie a najpríjemnejšie, aby som mohla vedome prežívať každý deň druhého tehotenstva. Lebo som už vedela, že na každom mojom pocite a emócii záleží. Prvé tehotenstvo som brala ako samozrejmosť. Pravdaže, tešila som sa veľmi, ale zmenila som vo svojich návykoch len minimum.
Stále som veľa pracovala, nijako extra sa oň nezaujímala, mala som len základné bežné informácie. Veď porodili ženy predo mnou, porodím nejako aj ja. Takýto bol môj prístup vtedy. Ktovie? Možno keby sa nestala tá „tragédia“, idem v tomto programe každé tehotenstvo a dodnes nemám vedomosti a zážitky, ktoré mám teraz vďaka tomu, že sa udialo všetko tak, ako sa udialo. Vnímam to celé ako skúšku, ktorú som, sme, mali zvládnuť a transformovať ju vo svoj prospech.
Pri verejne známych ľuďoch zvykneme mávať pocit, že ich poznáme. Aká je Zuzana Kanócz, akú zaručene nepoznáme?
Nie som si istá, čo máte namysli. Mám svoje svetlé stránky aj temnejšie. Ako každý. Neviem, ako ma vníma verejnosť. To, čo sa ku mne dostáva, sú skôr pozitívne reakcie na mňa, ale viem a som si na sto percent istá, že pre niekoho som nesympatická, chladná, možno nepríjemná, škaredá, netalentovaná. A je to tak úplne v poriadku. Takže niekto ma pozná takú, iný zase onakú. Ale aj tak, v konečnom dôsledku ma nikto skutočne nepozná. Nikdy neodkryjem verejnosti úplne všetko. A to je tiež úplne v poriadku. Aj keď, pre niekoho ani nie.
Ľudia, ktorí sa pohybujú vo vodách bulváru, majú posunuté hranice a žiadne EQ. Vykrádajú rozhovory iných časopisov, kde sa človek odváži povedať aj trochu viac, lebo to nie je bulvár, a niekedy je dobré sa aj s niečím vážnejším podeliť, pozdieľať, možno tým niekomu pomôžem či niekoho inšpirujem. Ale o pár dní či hoci aj týždňov sa to objaví v bulvári, kde je to, samozrejme, ešte celé dofarbené tak, aby sa plátok predával čo najlepšie. To iste platí aj pre sociálne siete. Ja ho síce nečítam, nevyhľadávam, ale vždy sa to cez niekoho ku mne dostane. A nepáči sa mi to. Nechcem živiť bulvár, kde sú moje slová prekrucované a moje hranice nie sú rešpektované.
Život však často prinesie situácie, keď o sebe zistíme aj veci, ktoré sme netušili...
Život ich prináša sústavne, ak mu to dovolíme a nebránime sa tomu. Nekontrolujeme ho a nevytvárame protitlak. Vtedy nám dáva možnosť v pravde spoznať samých seba.
