Rovnako to platí aj vo vzťahoch. Aj po rokoch je pekné objavovať na partnerovi veci, ktoré boli zakryté rúškom tajomstva. Predpokladám, že v ostatnom čase by sme mohli hovoriť o vašom partnerovi Jurajovi v súvislosti s tancom. Prekvapil vás?
V prvom momente áno. A veľmi. Ale potom, keď som sa nad ním zamyslela, po všetkých skúsenostiach s ním, pri práci a iných projektoch som si povedala, že sa to predsa dalo čakať. Už toľkokrát dokázal, že je multitalent, že ak ho niečo nadchne a robí to s radosťou, vydoluje zo seba maximum, dokáže nás presvedčiť a my mu uveríme a všetci len jasáme.:-)
A neprekvapil aj sám seba?
Prekvapil. Hlavne svojimi nápadmi v choreografiách.
Bolo to asi časovo náročnejšie obdobie. Ako ste ho zvládli?
Bolo, ale také obdobia sme už mali niekoľkokrát, keď napríklad natáčal dlhé mesiace v Prahe. Teraz bol aspoň doma, aj keď aj to malo svoje nevýhody.:-) Ja osobne cítim v sebe väčšiu silu, keď viem, že som na niečo sama. Viem, že to musím zvládnuť sama a spoľahnúť sa sama na seba. Ak je druhý prítomný len tak na polovicu, vie ma to veľmi rozladiť. Potrebujem cítiť vyváženosť vo všetkých aspektoch vzťahu.
Kedy ste boli na seba naozaj pyšná a hrdá?
Hrdá som na seba vždy, keď zdolám svoje tiene. Tiež si na sebe vážim to, že som si naozaj dala záležať na tom, aby som robila pre zdravý vývoj dieťaťa všetko najlepšie, ako som v danej chvíli vedela. Veľa som študovala, čo mi dalo nové poznatky o nás ľuďoch.
O vedomom počatí, o prenatálnom období, veľa som študovala o pôrodoch či šestonedelí, lebo toto všetko vo veľkej miere formuje naše budúce fungovanie vo vzťahoch, vnímanie sveta, naše nevedomie a z neho prameniace pocity počas nášho života. Hrdá som bola na seba po všetkých troch pôrodoch, ktoré boli také odlišné, no všetky krásne.
Pod jednou vašou spoločnou fotkou ste zdieľali krásny citát: „Vzťah je ako tandemový bicykel. Je nemožné, aby jeden šliapal a druhý brzdil.“ Ani to však nie je vždy samozrejmé a jednoduché... Čo je pre vás základným kameňom vzťahu?
Prepojenie, humor, ochota, láska...
Ak by ste mali povedať tri vlastnosti, ktoré si na Jurajovi najviac vážite a vy ich nemáte, ktoré to sú?
Napadli mi tri, ktoré síce mám aj ja, ale nie také vyvinuté ako Juraj, a je to kreativita, vytrvalosť, odhodlanie.
A ktoré tri by najviac definovali vás?
Empatia, oddanosť, pracovitosť. Mám pocit, že v každom životnom období sa to mení.
Vždy usmiata, príjemná a dobre naladená. Tak pôsobíte a verím, že nielen na mňa. Je však niečo, čo vás dokáže nahnevať či sklamať?
Rozladiť ma vie nespravodlivosť, povýšenectvo, ubližovanie, klamstvo, ale aj úplné malichernosti, ako napríklad to, že sa nemôžem v pokoji osprchovať.
Čo vás rozcíti?
Príroda, vesmír, deti, hudba, neha, tanec, divadlo, film, pocit vďačnosti.
Film Tancuj Matylda, v ktorom ste si zahrali po boku Karla Rodena, rozcítil zase nás divákov. Pekný a pravdivý príbeh, ktorý sa v rôznych obmenách môže odohrávať a často sa aj odohráva v našich životoch. V čom bol tento film silný pre vás?
Tento príbeh krásne ukázal to, že každý náš čin má dôsledok. Vplýva na iných. Že nie je jedno, aké vzťahy si pestujeme so svojimi deťmi, partnermi. Všetci sme jeden celok. Matkin vzťah so synom vo veľkej miere ovplyvnil jeho život, postoje, zmýšľanie, vzťah k ženám aj k sebe, následne k svojmu synovi a v neposlednom rade vzťah k nej samotnej. Ukázal, že odpustenie, pochopenie a láska sú kľúčom k pokoju na duši. A keď máme pokoj v duši, vtedy dokážem šíriť lásku a radosť.
A čo by si mal z neho odniesť divák?
To by som už nechala na jeho pocite. Príbeh odkrýva viacero vrstiev tém a je už na každom jednom z nás, čo zarezonuje najviac. S čím sa naša duša stotožnila alebo vôbec.
Prežívate niekedy taký ten vnútorný strach či obavy z toho, čo bude? Možno presne na margo rodičov.
Strach nemám. Snažím sa dôverovať Bohu. Moji rodičia sú stále vitálni a aktívni. Žijú naplno. Venujú sa veciam, ktoré ich napĺňajú. Z toho sa teším. Strach z budúcnosti mi prítomnosť nevylepší. Čo má prísť, aj tak príde, čo nie, nie.
Zahrať si po boku Karla Rodena bol váš sen. Tak, aký je?
Pri natáčaní tohto filmu som nastúpila už do rozbehnutého vlaku. Oni už niekoľko dní točili, keď prišli na rad moje scény s Karlom, Reginou a Antoniom. Pred natáčaním sme sa s Karlom nestihli stretnúť, aj keď sme sa snažili, ale bol veľmi zaneprázdnený. Takže som prišla na pľac do veľmi sústredenej atmosféry, ktorú som nechcela narúšať. Karel naozaj išiel z obrazu do obrazu takmer každý deň.
Moje scény sa odtočili počas troch dní, takže tam nebol veľký priestor na osobné spoznávanie sa. Samozrejme, bavili sme sa, ale skôr som ho mala česť aspoň trochu spoznať z tej pracovnej stránky. A to bol pre mňa zážitok. Aj keď ja sama som si v tom čase prechádzala veľmi ťažkým osobným obdobím, ktoré mi nedovolilo vychutnať si naplno splnenie môjho sna hrať po boku Karla Rodena. Bolo to obdobie maximálneho vyhorenia, vyčerpania, pochybovania o sebe, návalov úzkosti a zúfalstva, nechcenia žiť, keď som si siahla na svoje dno, z ktorého som sa musela aj s pomocou iných postupne odraziť. Tak a teraz som to zase raz s úprimnosťou riskla (uvidíme, ako zareaguje bulvár).:-)
Sú sny, ktoré by ste si rada ešte splnili?
Nechávam to plynúť.