Túžili ste byť vždy herečkou? Alebo aspoň robiť povolanie, kde by ste „boli na očiach?“
Myslím si, že hej. Bola som celkom extrovertné dieťa, ktoré sa rado predvádzalo. Už na základnej škole som chodila na recitačné súťaže, kde som bola veľmi úspešná, a dnes to vnímam ako obrovskú skúsenosť, že som sa dokázala postaviť pred toľkých ľudí, stáť tam sama za seba a niečo predviesť. Jednoducho, rada som bola na očiach. Ako dieťa som moderovala školské akcie, bola predsedníčkou triedy a takou aktivistkou, čo mi zostalo doteraz.
Hoci ste sa počas školy s herectvom rozlúčili, ono si vás predsa len našlo. Najskôr malá epizódna postava, postupne sa to rozbehlo...
Na vysokú školu som prišla študovať divadelný manažment a v podstate som sa naozaj s herectvom rozlúčila, aj keď ma to vnútorne škrelo a trápilo. V prvom ročníku som veľa chodila do divadla a vždy som sa viac cítila ako perfomer, a nie ako produkčná, nebola to veľmi moja parketa.
Potom sa potvrdilo staré známe pravidlo, že aj v tomto odvetví je dôležité nadobúdať kontakty a priateľstvá, čo myslím v tom najlepšom zmysle slova. Vďaka tomu som sa dostala do hereckej agentúry k Lukášovi Dózovi, ktorý ma k sebe vzal s vierou, že som tvárna. Dobre vyzerám na kamere či fotoaparáte, mohla by som sa hodiť do reklám či epizódnych postáv. A rozbehlo sa „to“ hneď s tou prvou.
Ono sa vlastne zase potvrdilo, že to, čo má byť vaše, si cestu k vám aj tak našlo.
Nesedela a nečakala som, kým ma niekto osloví. Herecká práca spočíva aj v tom, že si treba robiť nejaké PR, dať si urobiť dobré fotky, zaregistrovať sa v castingových agentúrach, spoznávať nových ľudí, navnímať ich prácu a funkcie na natáčaní. To sa cení. Dostať nejakým spôsobom samotné remeslo herectva pred kamerou do rúk je tiež náročné. Preto som veľmi vďačná za všetky epizódne postavy, keď som sa učila pred kamerou pracovať.
Stihli ste toho už pomerne dosť. Na Slovensku, ale aj v Česku. Viem však, že do Národného divadla v Prahe vás priviedla láska.
Áno, je to pravda. Keď som nastupovala do 4. ročníka na VŠMU, vedela som, že by som chcela využiť program Erasmus, a vzhľadom na to, že môj partner žil v tom čase v Prahe, rozhodla som sa, že budem tento študijný program smerovať práve tam, aby sme konečne mohli byť viac spolu.
Úplnou náhodou som narazila na skvelú divadelnú lektorku Zuzku Kráľovú, ktorá pracuje v Národnom divadle v Prahe, ktorej som sa spýtala, či nehľadá stážistov. Hľadala a opäť raz sa potvrdilo, aké dôležité je spoznávať nových ľudí a možnosti. Človek naozaj nikdy nevie, kde sa mu otvoria dvere. Mne sa otvorili v Národnom divadle v Prahe, o čom sa mi ani nesnívalo.
Tomu sa povie vyťažiť z minima maximum. Riadite sa v živote emóciami viac ako ratiom?
Som veľmi emocionálny človek a niekedy by som chcela byť oveľa viac racionálna. Ale bohužiaľ, málokedy sa mi to darí.
Vzťah na diaľku si vyžaduje okrem dôvery aj veľa obety. Ak ho však človek nezažije na vlastnej koži, môže sa len domnievať. Ako sa v ňom funguje vám?
Je to určite náročné, hlavne logisticky. Vždy je nutné si spoločný čas plánovať aj mesiac či dva dopredu, i keď, aj nám sa stávajú spontánne rozhodnutia, keď napríklad odpadne natáčací deň a ja vybehnem do Prahy. A hoci je to náročné, vo výsledku je to aj veľmi pekné. Spoločný čas si vážime, trávime ho spolu vždy aktívne a sme obaja prítomní vo vzťahu, keďže to nie je pre nás samozrejmosť.
Kto u vás, a ak vôbec, žiarli viac?
Sranda je, že som to paradoxne ja. Vo všeobecnosti si však myslím, že ani jeden z nás nie je nad mieru žiarlivý. Žiarlivosť vychádza z vnútornej neistoty alebo neistoty vo vzťahu samotnom a čím väčšiu istotu nadobúdame v sebe my ako jedinci, tým menej máme dôvod či potrebu žiarliť.
Spomeniete si, čo najšialenejšie ste kedy urobili?
Najšialenejšie zážitky mám určite s partnerom, hlavne tie športové, vyhrotené, v prírode. Pre mňa to bola rozhodne hrebeňovka Nízkych Tatier, keď sme prešli 80 km za 4 dni a s 15 kg ruksakom na chrbte, čo bolo fyzicky náročné. Spali sme po väčšine v stane v lese či pri útulni. To bolo dosť šialené.
Alebo ste skôr boli dcéra, ktorá svojich rodičov ničím extra neprekvapovala?
Hlavne v puberte som ich vedela prekvapiť. Bola som veľmi dobré dieťa, pubertu som mala rýchlu, zato však veľmi intenzívnu. Pamätám si, ako som utiekla na diskotéku bez toho, aby o tom vedeli. Príchodom na konzervatórium som sa upokojila a nabrala zodpovednosť, keďže som sa musela vedieť postarať sama o seba.
