Ubehlo pár rokov, aký je váš syn? Aký život žijete?
Syn je perfektný! Je to totálne spokojné a veselé dieťa, mala som mu dať meno Radovan. Začiatok bol celkom drsný, bol veľmi náročné bábätko a ja som nemala ani minútu oddychu. Dala som to, aj keď veľmi nechápem ako. Čo je však viac, „vracia“ mi všetko to úsilie tým, aký je pohodový a fajn parťák. No nebudem popierať, že som si nehovorila, kde je nejaká spravodlivosť, keď kamarátka, čo má super partnera a dve babičky v blízkosti, má dieťa, čo len spí, je a leží, kde ho položí. Niekto mi potom hovoril, že človek dostane také dieťa, na ktoré stačí. Tak vďaka! Teraz má tri roky, je fakt bezchybný, zažívame spolu veľa srandy, veľa cestujeme. Ja od jeho roku čiastočne pracujem, tak mám aj intelektuálne vyžitie a som fakt úplne spokojná. Dala by som si toto obdobie do nejakej krabičky, aby som sa k nemu mohla vracať.
Neľutujete, že ste sa na materstvo nedali skôr?
Hm, to ani nie. Jednak som syna mala v čase, keď už som naozaj vedela, čo chcem a kto som. A potom mám tiež pocit, že veci sa jednoducho dejú tak, ako majú. Na čo by mi nejaké ľutovanie bolo, no nie?
O tejto téme rozprávate celkom otvorene. Inšpirovali a dodali ste odvahu ženám, ktoré sa ocitli v rovnakej situácii. Zdieľajú s vami svoje príbehy?
Stretávam ich a fakt často, evidentne je to veľká téma. Veľmi sa o tom nehovorí, nie je to vec, ktorou by sa ľudia chválili. Keby som to však spočítala, určite sa na mňa obrátila asi stovka žien, ktoré riešia podobnú situáciu, teda sú z nejakého dôvodu samy a chceli by sa tiež stať mamičkami.
Ono, zostávať za každú cenu v nefunkčným vzťahoch bez vidiny rodiny je asi náročnejšie, ako vrhnúť sa na rodičovstvo sama. Čo by ste odkázali ženám, ktorým táto odvaha stále chýba?
Kto skutočne chce a túži po tom, cestu si nejakým spôsobom nájde. Nechcem dodávať odvahu niekomu, kto váha, alebo niekoho nabádať. Odvaha musí ísť zvnútra. Čo môžem urobiť, je povedať, že sa to zvládnuť dá. Ja som šťastná, nič mi nechýba, rozhodnutie neľutujem a som v súlade sama so sebou v tom zmysle, že som nemusela uhnúť z cesty, niečo „vydržať“, vymeniť niečo za niečo a podobne. A tu by som tú odvahu dodala rada. Odvahu ísť si za svojím, nezrádzať samu seba. Skôr premýšľať, ako by sme veci chceli mať, a snažiť sa to dosiahnuť.
Dnes to už určite viete zhodnotiť. Aké sú pozitíva vašej netradičnej rodiny?
Možno začnem tým, že sa mi nezriedka stane, že mi nejaká kamarátka hovorí, že mám hroznú pohodu, keď si môžem všetko robiť podľa seba. Sťažujú sa, že majú okrem dieťaťa „na krku“ aj manžela, ktorý očakáva domáci servis a veci okolo. Nemám s čím porovnávať, ale niečo na tom bude, keď sa to opakuje! Poznám však aj úžasných partnerov, ktorí sú nadšení, pomáhajú a všetko, čo žena – mamička robí, si ohromne vážia.
Odpadá mi dohadovanie s partnerom ohľadne výchovy, vecí a činností okolo dieťaťa. Odpadajú typické vzťahové problémy, ktoré často sprevádzajú manažment rodiny s malým dieťaťom. Dieťa je pre vzťah záhul, aj keď je vzťah dobrý, nieto ešte, keď tam niečo škrípe. Nemusím nikomu robiť teplú večeru, dohadovať sa, či môžem ísť večer von či kto koľkokrát strážil. A v neposlednom rade mi teda pripadá, že mám so synom trošku intenzívnejší vzťah. Odmalička ho beriem ako parťáka, robíme všetko spolu. Ako bábätko bol so mnou všade. U lekára, v servise, na koncerte aj pri kosení trávy. Chcem zdôrazniť, že toto sú moje dojmy a skúsenosti, neberiem ich ako univerzálnu pravdu a rešpektujem, že to má každý inak.
... a čo ak si vás ten pravý nájde? Predsa len to funguje často tak, že kto nehľadá, nájde.
V tom prípade to bude super, miesta máme v dome dosť a lásky tiež!
