Herečka Barbora Švidraňová: „Keby som ostala do konca života sama, je to v poriadku.“

Ako teba formovala skutočnosť, že si takpovediac mama i otec v jednom?

Zmenilo ma to od základov. Teraz tu sedí s tebou úplne iná Barbora, ako keď som malého nemala. Napriek tomu, že sa snažím zabezpečiť rodinu z finančnej stránky, v čom teda zastávam tú mužskú úlohu, nesmiem stratiť ženskosť a láskavosť, ktorých nositeľkami sú práve mamy. Verím, že sa mi to darí. Robím to najlepšie, ako viem.

Ako si synovi vysvetlila, že otec s vami nie je?

Bola som k nemu úprimná a na rovinu som mu povedala, že s jeho tatinom sme kamaráti, máme sa radi, ale nie natoľko, aby sme spoločne žili. Navyše on má prácu, že veľa cestuje. Chcela som, aby to pochopil tak, že sme sa nerozišli kvôli nemu, aby si nebral vinu na seba. Malý sa naňho ani veľmi nepýta, lebo je zvyknutý, že otca vidí občas len cez video a nie je s nami.

V čom je Gabriel ako ty?

Je drzý, tvrdohlavý, výrečný a zvedavý (smiech). Celá mama. Nezaprie v sebe ani talianske korene z otcovej strany, čiže je veľmi dynamický. I napriek tomu, že ja sama som temperamentná, niekedy za ním nestíham. Veľmi rád spieva, tancuje. Uvidím, ako sa to bude rozvíjať.

Aká si mama?

Dúfam, že najlepšia, aká dokážem byť. Naučil ma veľkej trpezlivosti. Veľakrát radšej napočítam do 10 a potom reagujem. Deti totiž ešte nevedia spracovávať svoje emócie a keď im to my dospelí neukážeme, nenaučia sa to. Snažím sa byť jeho kamoška, žiadna téma nie je pre nás tabu a záleží mi na jeho názore. Vždy sa ho pýtam, čo si myslí, aby si dokázal formulovať vlastný postoj k veciam.

Aký najväčší kompliment si od neho dostala?

Dáva mi ich priebežne. Teraz si spomínam, že keď mal asi tri a pol roka, prišla som preňho do škôlky krásne nalíčená a učesaná a hneď sa ma opýtal: Maminka, ako je možné, že si taká krásna? (smiech)

Okrem toho, že sa venuješ herectvu i spevu, najnovšie si tiež podľahla zvukovej terapii. Čo ťa k tomu viedlo, aby si takto relaxovala nielen ty, ale túto možnosť poskytuješ verejnosti?

Holistické centrum som so svojou kolegyňou z divadla otvorila asi pred rokom a pol. No zvukovú terapiu som prvýkrát okúsila na jednom workshope už pred piatimi rokmi. Bola som vtedy veľmi vyčerpaná, mamina mi postrážila malého, a tak som sa tomu mohla celý víkend venovať. Prvýkrát som prišla do kontaktu s vysokovibračnými nástrojmi, ako sú gongy, spievajúce misky, kalichy, zvonkohry, šamanské bubny a perkusie. Zamilovala som sa do toho a postupne som si ich nakupovala tiež. Ja sama som vždy pri tejto činnosti našla pokoj. Začali za mnou chodiť kamaráti, aby som aj im urobila zvukovú terapiu. Postupne sa to nabaľovalo a dnes sa teším, že môžem ľuďom poskytnúť nielen relaxačný, ale tiež umelecký zážitok.

Kedy tebe tieto vysokofrekvenčné zvuky pomáhajú?

Keď som unavená fyzicky, mentálne a keď som vystresovaná. Aby to bolo účinné, musím byť maximálne sústredená, vypnúť hlavu a vnímať len to, čo znie. Je to podobné stavu tesne pred zaspatím.

Prednedávnom si oslávila 36 rokov. Keď sa pozrieš na svoj život, vyvíja sa tak, ako si si v detstve vysnívala?

Čím som staršia a venujem sa sebapoznaniu, tým viac vnímam, že sa približujem k svojim detským predstavám. A to z dôvodu, že sa vraciam k autenticite detskej radosti z maličkostí, žijem pre prítomný okamih a ako sa hovorí, iné neriešim. Teším sa zo života a som šťastná. Samozrejme, neprišlo to zo dňa na deň. Bola to tvrdá práca na sebe. Aj ja som niekedy plakala do vankúša, vešala hlavu a niektoré situácie boli pre mňa koniec sveta. Dnes sa nad mnohými iba pousmejem.

Nad ktorými napríklad?

Je ich veľa, ale dve mi napadli okamžite. V puberte som si myslela, že som strašne tučná. Keď dnes vidím svoje fotky, vôbec to tak nebolo. Nechápem, kde tento komplex vznikol. Neraz ma zamrzeli titulky, keď o mne písali ako o bacuľke, že som krv a mlieko a podobne. Keď som videla, ako sa moje telo zmenilo v tehotenstve a čo dokázalo po pôrode, zmenila som nazeranie na seba. Nie nadarmo sa hovorí, že keď má človek rád sám seba, reflektuje to aj navonok.

A druhá vec je, že som bola presvedčená o tom, že bez chlapa sa nedá existovať. Mala som pocit, že ma nikto nechce, a nevedela som si predstaviť, ako to zvládnem. Až neskôr som si však uvedomila, že väčšinu svojho dospelého života som bez partnera. Teraz to vnímam ako výhodu. Niežeby som nikoho nechcela, ale život ma naučil, že to nemôže byť hocikto. A aj keby som ostala do konca života sama, je to v poriadku.