Stretávame sa v Žiline, odkiaľ pochádzaš a kde opätovne žiješ, pritom tvojím domovom po strednej škole bola už dlho Bratislava. Bolo ťažké rozhodnutie vrátiť sa späť?
Áno, bola to veľká dilema. V Bratislave som si kúpila byt, mala som tam prácu, bola som zabývaná. Boli roky, že som sa častejšie vracala do Žiliny, lebo som hrala v divadle, ale Bratislava bola mojím domovom. Potom som otehotnela a všetko sa zmenilo. Keďže som ostala na syna sama, dlho som zvažovala, čo bude pre neho najlepšie. Mala som na výber, či bude tráviť čas s opatrovateľkou, keď ja budem v práci, alebo sa vrátim k rodičom, ktorí boli od začiatku naklonení k tomu, že mi so všetkým pomôžu. Veľmi ma podržali, tak som sa vrátila.
Rok sme bývali s nimi a potom som už cítila, že by bolo fajn znova sa osamostatniť, prenajala som si preto v Žiline byt. Dva roky sme tam s malým Gabrielom bývali a prišiel covid. Bola to pre mňa ďalšia poriadna skúška samostatnosti. Vzhľadom na to, že som stratila príjem, lebo všetko bolo pozatvárané a úspory z predaja bratislavského bytu sa míňali, išli sme späť k rodičom. Sme tam doteraz.
Aké je trojgeneračné bývanie pod jednou strechou?
My sme dokonca štyri generácie, lebo žijeme aj spoločne s babkou. Je to fajn, lebo sa máme veľmi radi, dokážeme si rozdeliť starostlivosť o malého. Na druhej strane, zas cítim, že by som sa chcela osamostatniť, že to znova zvládnem. Gabriel pôjde od septembra do školy, takže uvidím, či pôjdeme do Bratislavy, prípadne ostaneme tu, ale v samostatnom byte. Môj názor je, že človek po tridsiatke by už naozaj nemal žiť s rodičmi. A ja mám 36. Sme k sebe veľmi tolerantní, no moje predstavy o niektorých veciach sú iné. Myslím si, že je načase posunúť sa na iný level.
Ako počúvam, ostatných šesť rokov ti prinieslo jednu skúšku za druhou. Čo si sa vďaka tomu sama o sebe dozvedela?
Zabŕdla som do svojich najväčších osobnostných tieňov. Keď človek musí siahnuť na dno svojej vyčerpanosti, bezpodmienečne ho prepadne strach. Ja som sa v prvom rade obávala, či vďaka svojej nestálej práci dokážem nás oboch uživiť. Bola to obrovská výzva vstúpiť si do svojej sily. Napriek všetkému verím, že všetko sa deje tak, ako má, ale len do takej miery, aby to človek zvládol. Vždy sa totiž dá nájsť cesta, ako problém uchopiť.
Čo ti tým mal podľa teba život ukázať?
Že strach je len ilúzia a že sa všetko nemá točiť iba okolo toho, koľko má človek zarobiť, ale že na detailoch záleží a treba si každý deň užívať. Zistila som o sebe, čoho som schopná a čo je na mňa už priveľa. Práve v nie najlepších časoch sa otvorí priestor na sebapoznanie. Nie je však hanba priznať svoju zraniteľnosť. Prišla som na to, že si to dokážem ukočírovať tak, aby bolo všetko ok, hoci sú aj ťažké chvíle.
Mala si obdobie pocitu zlyhania, že si možno neurobila dosť?
Áno, bolo zlyhanie, sebaľútosť i otázka: Prečo ja? Našťastie, vždy som mala veľkú dávku sebareflexie a plne si uvedomujem, že svoj život si tvorím ja a som zaň zodpovedná. Nikto nemôže za moje problémy. Je mi tiež jasné i to, že každá okolnosť, ktorá nám príde do života, má svoj dôvod. Preto sa snažím neľutovať sa, nestavať sa do roly obete a neupadať do depresie. Práve naopak, nabrať z toho všetkého silu.
Ako prijali tvoji rodičia fakt, že budeš slobodnou mamičkou?
Určite mali iné predstavy o mojom živote v tomto smere, ale od začiatku stoja pri mne a pomáhajú mi. Hneď, ako som im oznámila, že budú mať vnúča, veľmi sa tešili.