Zmena je v nás zakódovaná. Nie nadarmo sa hovorí, že život je zmena a naopak. Zhruba percento našej bunkovej výbavy sa denne mení. „Všetci máme so zmenou problém, keďže nás núti čeliť nepoznanému. A čo nepoznáme, toho sa bojíme. Neurovedy jasne vysvetľujú, že bezpečie je pre človeka vždy vysoká priorita, lebo umožňuje evolučné prežitie druhu.
Na druhej strane, ak jeho potreba zatieni našu schopnosť adaptovať sa na vonkajšie zmeny prostredia, zakrpatieme a s troškou nadhľadu povedané ‚zanikneme‘. Takže platí, že zmenu má rád málokto, ale aj tak nám všetkým nič iné nepomôže, iba sa s ňou zmieriť a meniť sa,“ uvádza koučka Andrea Vadkerti, ktorá sa pri svojich tréningoch opiera o najnovšie vedecké poznatky zo psychológie, z neurovedy či neurobiológie.
Veci sa nedejú nám, ale pre nás
Andreu si iste pamätáte ako novinárku a moderátorku. Najskôr v kresle Televíznych novín na Markíze, neskôr verejnoprávna televízia spustila vôbec prvú dennú talkshow s názvom Vadkerti talkshow. Sama si doteraz prešla mnohými zásadnými pracovnými i súkromnými zmenami. „Sloboda a dôvera sú hodnoty, ktoré si najviac vážim. Veľa ráz som bola postavená do situácie, keď sa ma snažili o ne obrať či spochybniť ich.
Zakaždým som to znášala ťažko. Napríklad, keď som sa nezhodla s Paľom Ruskom a musela som odísť z Markízy. Pociťovala som obrovskú krivdu a bolo mi smutno z toho, že sa ma nikto z kolegov nezastal, lebo sa ho všetci báli. Nebola som schopná vyše desať rokov ani len odbočiť na parkovisko k televízii do Záhorskej Bystrice. Poľavilo to, až keď som Ruskovi vnútorne odpustila. Na strane druhej odchod z Markízy odštartoval moju ďalšiu televíznu kariéru a umožnil mi robiť záživnejšie formáty ako talkshow či interview show. To by mi tam nikdy nevedeli ponúknuť.
Asi by som v zóne celebritného bezpečia zostarla na stoličke moderátorky spravodajstva,“ spomína na neľahké obdobie a zároveň tvrdí, že veci sa nedejú nám, ale pre nás. Vždy pomáha odosobniť sa od problému, netrpieť pre minulosť a sústrediť silu na budúcnosť. Nikto z nás si dopredu svoj životný príbeh nevie vyskladať. Iba spätne chápeme, čo a prečo sa nám malo stať.
Ženy uhrajú aj mužské úlohy
Muži alebo ženy? To je otázka. Dá sa vôbec jednoznačne povedať, ktoré pohlavie znáša nové podnety a príležitosti lepšie, kto je im viac otvorený? „Kultúrne vzorce správania a výchova predurčujú chlapcov na to, aby boli odvážni a nebojácni. Dievčatá by podľa očakávaní tradičnej spoločnosti mali takýchto mužov nasledovať a zaopatrovať ich aj potomstvo. Vidíme však, že v spoločnosti máme veľa zbabelých chlapov, ktorí nechcú nič meniť a už vôbec nie obetovať sa. Rastie však počet žien, ktoré pracujú na svojom osobnom rozvoji, vzdelávajú sa a statočne sa derú dopredu.
Opriem sa o evolučnú teóriu. Žena je silná a nesie zodpovednosť za seba i za potomstvo. Ak treba, meníme sa, uhráme tiež mužské roly, prebijeme sa aj v mužskom svete. My si nepovieme, že si nevieme pomôcť. Ak niečo treba, spravíme to. Každému odporúčam vidieť realitu, aká je, spýtať sa, čo situácia odo mňa potrebuje, a konať. Nad zmenou samotnou je lepšie uvažovať až po nej, retrospektívne. Ak ju príliš analyzujeme vopred, naženieme si falošné strachy a oberieme sa o energiu. So zmenou treba narábať ako s príležitosťou zistiť niečo nové o sebe,“ odpovedá. Tak teda treba len nabrať odvahu a vystúpiť často aj z komfortnej zóny. „Odvaha neznamená nemať strach. Mať odvahu znamená konať, aj keď so strachom. Čím sú ťažšie okolnosti, tým väčšia je ochota vystúpiť zo stereotypu a konať,“ vraví mentorka to, čo neraz zažila na vlastnej koži i zo skúsenosti klientov z celého sveta.
Rutina ubíja
V tejto súvislosti jej hneď ako prvé napadlo presťahovanie sa s celou rodinou do ďalekého Singapuru. „Bolo to ako pristáť na inej planéte. Veľmi rýchlo sme však pochopili, že sme prišli do najlepšie fungujúcej krajiny sveta a inakosť pre nás bola nakoniec obrovským prínosom. Deti sa naučili nielen jazyk, ale taktiež pochopili čínsku kultúru a obrovské rozdiely medzi ázijskými krajinami. Jedli sme chutné jedlá. Vôbec mi neprekážalo, že som päť rokov nemala kysnutý chlieb a deti nepili mlieko. Nechcela som byť vydržiavaná mužom, a tak som si zaumienila, že sa skúsim uplatniť. Najskôr v tom, čo som dôverne poznala, teda v žurnalistike. Spravila som si prehľad na trhu a pochopila som, že televízna produkcia je oproti európskej pozadu a že na klasické zamestnanie nemám potrebné víza. V krajine žila kopa cudzincov, pre ktorých bola angličtina rodným jazykom, mala som malú šancu na úspech. Identitu televíznej moderátorky či spravodajcu som v hlave opustila. Mala som však čas a investovala som ho do seba. Začala som študovať to, čo ma bavilo ešte na strednej škole. Biochémiu a psychológiu. Natrafila som na zanieteného profesora aplikovaných neurovied, ktorý mi ponúkol spoluprácu. Keď som s jeho inštitútom podpísala zmluvu, zistila som, že som tehotná. Zmarili sa vo mne všetky nádeje. On to však zobral zľahka a povedal, že to dáme pokojne aj s bábätkom. Veril mi a ja som si tiež začala viac veriť. Štúdiá som ukončila, dodnes som členkou jeho pracovnej skupiny a mentoruje ma.“ Odborníčka otvorene vraví, že zmien sa nebojí.