Nemáte za sebou veľa filmov, ale ak už nejaký natočíte, potom stojí za to. Filmom Invalid (2023) ste spolu s kolegami vrátili Slovensku nádej, že sa v týchto končinách dá urobiť dobrá komédia. Ako sa vám na ňom pracovalo?
Bolo to veľmi príjemné natáčanie, pekná a tvorivá práca každý natáčací deň. Režisér Jonáš Karásek je veľmi pokojný typ človeka – aspoň na pľaci je to tak. Navyše sme sa po celý čas všetci „popod fúz“ zabávali. Filmov sa u nás točí veľmi málo. Vždy teda považujem za sviatok, keď sa dostanem k filmovej príležitosti. Som veľmi rada, že si na mňa spomenuli a že som si mohla zahrať túto moju Zdenu aj s celým jej imidžom (úsmev). Bavilo nás to.
Podotýkam však, že nikdy neviete, či to vyjde. Zažila som kopu projektov, pri ktorých sme sa ako tvorcovia bavili, no nevyšli, nemali divácku odozvu. Aj napriek tomu, že sme my herci a celý tvori - vý tím mali pocit, že je to veľmi kvalitne urobené a aj vtipné. Preto nás veľmi milo prekvapilo, keď začali pribúdať nadšené reakcie na Invalida, a videli sme, že kino sa smeje. Je to veľmi príjemný pocit za - dosťučinenia, ale to, čo vo mne v súvislosti s Invalidom prevláda, je vďačnosť za to, že som sa v niečom takom mohla vyskytnúť. Za svoju prvú úlohu vo filme ste dostali ocenenie Slnko v sieti.
Vrátili ste sa ešte niekedy potom do Čierneho Balogu, v kto - rom sa Pokoj v duši nakrúcal?
Nie, ale mám k tomu filmu už asi navždy veľmi nostalgický vzťah. Pohľad na tú prírodu, na zvláštny opar okolo nej... To všetko vo mne ostalo ako hlboká spomienka, pretože aj samotný film bol hlboký. Áno, zatiaľ som mala málo filmových príležitostí, boli to vlastne naozaj len tieto dve roly, pri ktorých som mala možnosť zahrať si na väčšej ploche, ale na obe môžem byť pyšná. Pokoj v duši má unikátnu atmosféru a veľkú hĺbku.
Už je to síce strašne dávno, ale doteraz rada spomínam na to miesto a ľudí, ktorí sa nám tam venovali, starali sa o nás počas filmovačky a priblížili nám svoj kraj. Niektorých si pamätám po mene. Bolo to skvelé a také iné, lebo keď niekde prežijete istý čas, niečo vo vás ostane. Je to ako kniha založená v pamäti, vďaka ktorej sa môžem vždy vrátiť k pocitu, ktorý som v Balogu mala.
Na svojom Instagrame ste napísali: Rozhodla som sa, že neodbočím do uličky tetka. Znie to tak odhodlane. Prečo nie?
Áno. Tetka. Takto som si to v sebe nejako pomenovala... Vysvetlím. Predstavujem si to tak, že niekam putujeme. Ak mám byť úplne osudová, putujeme k smrti. Tam nás vedie naša cesta, nedá sa vyhnúť koncu – starneme. Byť tetou však považujem za odbočku a hovorím si, že tam nemusím ísť.
Veď zo mňa predsa môže byť zrelá a následne stará žena a oboje bude úplne v poriadku. Ale tetka nie. Moje vnútro sa vie absolútne stotožniť s predstavou starej ženy, ale veľmi ostro protestuje proti predstave, že som tetka (smiech). Tak to cítim. Ako voľbu, že k tetke odbočiť nemusím.
Koho máte pred očami, keď sa povie tetka?
Ženu, ktorá sa prestala zaujímať a rozvíjať. Ostala stáť na mieste a už nie je ochotná pracovať na sebe, vnímať ľudí okolo seba a počúvať ich – najmä mladších, tolerovať ich. Nechce sa jej inšpirovať inými ľuďmi a svetom naokolo, jednoducho stvrdla a prestala sa hýbať. Sadla si na stoličku a sedí. A možno pri tom pozerá televíziu.