Aká je Mária Čírová, keď sa vypne mikrofón a zhasnú svetlá reflektorov?
Vtedy som v prvom rade mama a manželka. Riešim presne to isté, čo všetci ostatní rodičia – učenie do školy, krúžky, domácnosť, kamarátov. Ale, samozrejme, musíme si s manželom popri tomto kolotoči nájsť čas aj na naše pracovné povinnosti. Máme to totiž o niečo zložitejšie v tom, že keď pracujeme, sme z domu preč obidvaja a vtedy potrebujeme pomoc tretej osoby.
Zvykne to u vás fungovať tak, že po vyťaženejšom pracovnom období potrebujete, naopak, pokoj a bežný rodinný život?
Áno, máme to presne tak. Zvykneme mať pracovné voľno dvakrát v roku. Počas letných prázdnin kvôli tomu, aby sme boli čo najviac s našimi deťmi, a počas januára kvôli nášmu oddychu. Koniec roka je totiž najviac náročný.
Je pre vás dôležitý work and life balance? A darí sa vám?
Kedysi sme to tak neriešili, ale keďže sa z nás postupne stala veľká rodina a práca sa tiež posunula do iných rozmerov, musíme to riešiť už dosť výrazne. Stále sa to však vyvíja, lebo deti rastú a potrebujú našu súčinnosť v mnohých veciach v oveľa väčšej miere ako kedysi. Je to také živé a prispôsobujeme sa neustále novým situáciám a potrebám.
Bývate vôbec unavená?
Musím sa priznať, že áno. Napríklad, teraz v januári to na mňa tak doľahlo, lebo sme mali veľmi náročný rok. Bola som naozaj unavená a musela som si dať oddych aj od sociálnych sietí. Našťastie sa nám podarilo vycestovať aj za slniečkom, a to nám veľmi pomohlo, doslova nás to nabilo, čiže už som zase pripravená vrátiť sa do bežného režimu.
Ste skôr ten typ, ktorý oddychuje aktívne alebo pasívne? Kde čerpáte energiu?
Mám to rôzne, ale u mňa vždy najlepšie fungoval aktívny oddych. Najradšej som, keď si viem deň naplánovať tak, že doobeda stihnem korčule, bicykel, prípadne nejaké cvičenie. Smola je, že som v tomto dosť závislá od počasia. Ale ako som spomínala, teraz počas januára som po dlhom čase zvolila pasívny oddych a padlo mi to naozaj veľmi dobre. Niekedy to nejde, niekedy je to však veľmi oslobodzujúce.
Musíte mať veci naplánované alebo ich dokážete nechať len tak plynúť?
Ja sa stále učím tomu umeniu – nechať veci plynúť. Ak sa mi to raz podarí v plnej miere, asi nebudem mať žiaden stres ani obavy. Zatiaľ som v tomto iba žiak, a tak potrebujem mať veci naplánované a pocit, že aspoň niečo mám pod kontrolou. Aj keď to je asi iba ilúzia.
Pamätáte si na obdobie či situáciu, keď ste strácali pevnú pôdu pod nohami? Kedy ste boli smutná a možno potrebovali nájsť nový impulz, ako sa posunúť z miesta?
Aj my sme si prežili náročné obdobia. Väčšinou sa týkali zdravia našich detí, ale spomínam si aj na ťažšie obdobie spôsobené prácou môjho manžela. Lebo kým sme začali pracovať iba spolu, Maroško pracoval vo veľmi náročnom prostredí reklamných a televíznych výrob a bol doma naozaj minimálne.
Pravidelne odchádzal na celý týždeň do zahraničia a ja som bola s dvoma malými deťmi doma. Zároveň som sa v tom čase musela starať aj o svoju začínajúcu sa kariéru, mala som externých manažérov, bola som mladá, neskúsená. Výzvy sa oplatí prijímať rovnako ako chyby, ktoré nás posúvajú vpred.
Zvyknete sa vracať dozadu a rekapitulovať?
Chyby nás posúvajú, to je jasné. Nejako špeciálne sa k nim nevraciame. Stačí to, že sme ich zažili, ony v nás nechajú dostatočnú stopu, aby sme sa poučili a urobili veci inak.
Je niečo, čo je z vášho pohľadu dôležité v krízových a náročnejších situáciách?
Asi je to taký ten životný kompas, ktorý máme v sebe. Ja mám napríklad veľmi silnú intuíciu a tá mi pomohla už neskutočne veľakrát.