Nie sú to v týchto okamihoch práve hodnoty a priority, ktoré nás takpovediac podržia a pripomenú, kým sme a čo je pre nás dôležité?
Hodnoty nastavené z rodiny alebo z prostredia, kde sme vyrastali, sú, samozrejme, neoddeliteľnou súčasťou našej osobnosti a vo veľkej miere ovplyvňujú naše rozhodovanie. Ale život prináša stále nové situácie a my, ako bytosti, sa pod ich vplyvom stále meníme a pokiaľ sa k tomu aj trošku vzdelávame a posúvame, môže to mať tiež veľmi pozitívny vplyv na riešenie ťažších situácií. Prvé hodnoty nám nevedome vštepujú rodičia už od narodenia. Pomáhajú nám vytvárať životné postoje a postupne si na základe vlastného uváženia vyberáme, s ktorými sa stotožníme.
Čo dali z toho pohľadu do vienka rodičia vám?
Pre mojich rodičov boli a stále sú veľmi dôležité hodnoty ako čestnosť, úcta a láska v rodine. S týmto nastavením som v 15 rokoch odchádzala z domu a postupne si nastavovala svoj život.
Čo dnes vy, ako mama, odovzdávate svojim deťom?
Myslím si, že v tých základných veciach pokračujeme, ale snažíme sa našim deťom navyše vštepiť aj veľmi dôležitý princíp – nikdy nikomu nezáviďte a nesťažujte sa. Všetko, čo chcete, môžete dosiahnuť, len sa treba na to zamerať a pracovať. Každá práca a snaha budú vždy odmenené.
Ako sa zmenilo vaše vnímanie sveta, keď ste sa stali mamou?
My s manželom sme sa stali rodičmi v dosť rozdielnom životnom stave. Ja ako mladá, neskúsená, ale túžiaca po rodine, bez akýchkoľvek myšlienok na kariéru. Na druhej strane Maroško, maximálne pracovne vyťažený, úspešný producent, ktorý už vtedy dosiahol väčšinu toho, o čom ako dieťa sníval. Ale jeden sen mu predsa len ostal. Tým bola rodina a v tom sme sa dokonale stretli. A ako viete, rodina nás spojila a zmenila naše životy. Obaja sme sa posunuli niekam úplne inam, ako sme boli na začiatku nášho vzťahu. Zaujímavé a krásne na tom je, že sme sa posunuli smerom k sebe. Čiže teraz, po takmer 16 rokoch, sme na tom v podstate rovnako, obaja rovnako ponorení v práci aj v rodine.
Je niečo, s čím deti nesúznia a možno aktuálne v ich veku naráža na „rodičovský a výchovný odpor“?
Naše deti sú skvelé. Milujeme ich najviac a sme na ne neskutočne hrdí. Tie výchovné usmernenia, samozrejme, prichádzajú a niekedy možno nie sú úplne populárne, ale našťastie nie sú potrebné nejaké zásadné zmeny a zásahy. Ide to veľmi plynulo odmalička, čiže zatiaľ veľký odpor nepociťujeme. Spoločný rodinný čas je veľmi dôležitý, deti rastú veľmi rýchlo. Dôležitý je aj ten výlučne partnerský.
Dokážete si ho pre seba „odkrojiť“?
To máte pravdu. Všetko ide strašne rýchlo a mám pocit, že čím som staršia, tým to ide rýchlejšie. O spoločný čas s deťmi sa staráme naozaj dôkladne, ale vieme si našťastie vyhradiť aj čas iba pre nás. Ale musí to byť nepracovný výjazd, čo je v našom prípade veľmi ťažké, lebo všade sa dá začať pracovať. Ani nevieme ako a už riešime nejaký problém alebo nový projekt.
Žena je vraj vo vzťahu spokojná, keď k partnerovi vzhliada... Cítite to rovnako?
My to asi máme vzájomné, lebo ja som vždy Maroška obdivovala pre jeho zodpovednosť a šikovnosť, ale ja cítim to isté aj od neho. Na druhej strane, partner je ten, ktorý vie o vás úplne všetko. Často dokáže predvídať, správne reagovať, pochopiť aj podržať.
Je niečo, v čom dokážete manžela aj po rokoch prekvapiť?
My sa smejeme, že my sa nudiť nikdy nebudeme. Maroško rád o mne hovorí, že som ako oceán. Môžem byť predvídateľná, ale aj nevyspytateľná, pokojná alebo búrlivá. Čiže myslím si, že ho dokážem stále prekvapiť (smiech).
Ktorú svoju vlastnosť či povahovú črtu ste v sebe ešte „neskrotili“? Je niečo, na čom sa snažíte pracovať?
Myslím si, že sme o tom už hovorili. Stále sa učím umeniu prijímať veci tak, ako plynú, a neznepokojovať sa napríklad niečím, čo neviem ovplyvniť. Každý je taký šťastný, aký je vďačný. Za čo ste v ostatnom čase najviac vďačná a čo vás teší? To je pekná myšlienka!
Som vďačná za toľko vecí, že by to asi zabralo veľa času, kým by som ich všetky vymenovala. Za zdravie, za rodinu, v akej som vyrastala, za môjho manžela, za deti, za prácu. Naozaj, čím som dlhšie na svete, tým viac a viac prichádzam na nové veci, za ktoré môžeme a mali by sme byť vďační.