Považuješ sa za úspešnú?
Závisí od toho v čom. V mnohých veciach ešte musím na sebe poriadne pracovať. Teraz mi hneď napadá, že musím obmedziť svoju prokrastináciu. Veľmi rada a často totiž odkladám povinnosti na neskôr, najlepšie na zajtra. Mám pocit, že to ma tak trošku ťahá dolu. Takže, čo sa bude dať, budem sa snažiť urobiť hneď.
Čo vnímaš ako svoj najväčší úspech?
Niekedy považujem za úspech, že som sa ešte nezbláznila (smiech). Sú totiž momenty, keď je toho veľmi veľa. Teraz mám však taký vybalansovaný život. Robím veci, ktoré cítim, že sú správne, ktoré ma obohacujú. Hoci aj celý víkend strávený doma upratovaním. Nekladiem na seba už žiaden tlak.
Nie je to teda žiadne hudobné ocenenie, množstvo zhliadnutí singlu na YouTube, výhra v speváckej súťaži?
Všetko, čo spomínaš, sú príjemné momenty, som za ne vďačná, ale pre mňa je dôležitejšie napríklad to, že som zdravá, neubližujem sebe a okoliu.
Takže lietanie v oblakoch z úspechu v tvojom prípade nie je na mieste, si nohami pevne na zemi?
Nikdy som nelietala v oblakoch, skôr som úzkostlivá, a to som potrebovala zo seba dostať preč. Kedysi sa ma veľmi dotýkali
veci, slová nielen na moju adresu, taktiež negatívna atmosféra v spoločnosti. Kade chodím, tade nasávam energiu z ľudí a okolia. Keď bola nepríjemná, nevedela som ju spracovať. Našťastie, podarilo sa mi toto obdobie prekonať vďaka terapii, na ktorú som chodila asi tri roky.
Čím to podľa teba bolo, že ťa trápili tieto stavy?
Prišlo to s pandémiou a do toho sa nakopili aj súkromné záležitosti, o ktorých by som nechcela hovoriť. Bolo to okolo mojej dvadsaťsedmičky. Vnímam, že to je vek, keď už dávno nie som dieťa a mala by som vedieť, čo chcem. V tom období som viac uvažovala nad svojou budúcnosťou, zázemím a stabilitou.
Bola som vtedy vo všetkom veľmi nerozhodná. Ani som nevedela, či chcem na raňajky čaj alebo kávu. Mala som v hlave akoby hmlu. Bolo náročné urobiť akékoľvek rozhodnutie. Dnes sa na to pozerám tak, že asi som si tým musela prejsť. Na terapii som sa naučila, že mám viac počúvať seba a svoju intuíciu.
Ako sa cítiš na pódiu?
Fantasticky, ale nebolo to tak vždy. V minulosti som sa dosť hanbila. Som introvertka, takže akékoľvek vystupovanie na verejnosti bolo pre mňa náročné. Už si to však užívam. Viem, že tam nie som pre seba, ale kvôli ľuďom. Baví ma baviť ich a vyvolávať v nich príjemnú emóciu.
To znamená, že kedysi si noc pred koncertom už nespala, lebo si mala obavy, ako to dopadne?
Noc bola v pohode, ale hodinu až dve pred koncertom som cítila poriadny stres až nervozitu. Najhorších bolo pár minút pred. Vtedy som potrebovala byť sama. Tak intenzívne som to prežívala, že niekedy mi prišlo až nevoľno. Po prvej skladbe na pódiu som sa však upokojila a všetko bolo super. Vedela som, že keby sa čokoľvek dialo, kapela ma podrží. Oni sú mojou kotvou.
