Smrť dobrého priateľa sa dotkla aj Zuzany Smatanovej: „Marcelko….. plačem…..…viem viem… viem, že by si to nechcel, hovoril si mi to stále, keď sme sa objali….. chcel si, nech sa všetci usmievame, aby sme oslavovali život, aby sme prišli na Tvoju rozlúčku vo farebnom…. všetko viem… ale nedá sa. Kto Ťa poznal osobne, vie, že dobúchalo jedno obrovské ľudské srdce…Pamätáš, keď sme sa videli naposledy? Hral si v divadle a ja som Ti v stoji tlieskala ako asi nikdy nikomu… hral si s takou radosťou, ako keby Ti nič nebolo, smiala som sa strašne a tiekli mi slzy ako malému decku, taká som bola šťastná, že zase hráš, lebo si to tak veľmi chcel… a vo vašej šatni sme plakali od dojatia všetci… Ty si rozdával lásku a úsmev úplne všade a všetkým… Tvoja posledná hlasová správa znela akoby si nikdy nemal odísť, spieval si mi v nej, smial sa a chcel si, aby som Ti zaspievala späť… “nech sa deje čo sa má-á-á”, tú si mal rád, ňou si ma vždy v nemocnici privítal… Marcelik, šťastnú cestu tam hore, alebo za dúhový most, kamkoľvek si šiel.“
