Často vyrážate na cesty a spoznávate Slovensko?
Tým, že ja pochádzam z Bratislavy, obidve moje staré mamy žili v Karlovke, nemala som kam chodiť na prázdniny. Keď sme boli malí, naši rodičia mňa a mojich dvoch mladších bratov brávali najmä do Tatier a zvyšok Slovenska som začala objavovať až vtedy, keď sme s Túlavým divadlom začali chodiť na zájazdy. Preto chcem, aby moje deti spoznali Slovensko a jeho krásy. Pri cestovaní je rozhodujúce nie kam, ale s kým.
Ty si sa však už neraz do sveta vybrala aj sama. Prečo?
Rada cestujem sama. Tým aspoň neriskujem, že by som niekoho otravovala. Pamätám si, že raz sme sa s mojimi švajčiarskymi kamarátmi dohodli, že sa stretneme v Madride. Oni napokon nedorazili. Ja som bola najskôr nesvoja, že čo tam budem bez nich robiť. No nakoniec som to zvládla a bolo super. Prednedávnom som sa sama vybrala do Brazílie, čo nie je najbezpečnejšia krajina na svete.
Povedala som si, že keď nebudem riskovať a budem sa snažiť splynúť s davom, hádam sa mi nič nestane. A presne tak aj bolo. Keď je človek niekde sám, nechá sa inak unášať svetom, je otvorenejší spoznávať nových ľudí, dá sa s cudzími do reči. A vôbec, podľa mňa je človek slobodnejší a prirodzenejší, aj keď ide sám do spoločnosti. Dvojica má totiž tendenciu prezrádzať jeden na druhého veci, ktoré ten druhý možno nerád o sebe počúva. Často sa viem s nimi stotožniť, lebo každý z nás má napríklad návyky, ktoré robí len doma nemusí sa o nich verejne rozprávať. To zas však neznamená, že preferujem single život. Určite nie. Ako moja mamina hovorí: Treba mať niekoho, kto ti postráži veci, keď ideš na toaletu (smiech).
Poďme späť k tvojim túlavým topánkam. Ako tvoje cestovanie a najmä odlúčeniaznášajú deti: syn Maxík a dvojčatá Izabelka a Sofia?
Sú zvyknuté na to, že odjakživa ich niekto strážil, keď som šla napríklad na predstavenie. Synček je už piatak, takže je to veľký chlapec, a dcérky sú v prvom ročníku. Vydržia teda pár dní bez mamy. Určite to lepšie znášajú ako ja. Mňa prvý deň opantá eufória zo slobody, ktorú nečakane získam, aj na druhý deň je ešte všetko skvelé, ale potom už chcem ísť späť a byť pri nich. Na chvíľu vypadnúť z domu je pre mňa super psychohygiena, ktorá ma naštartuje na ďalšie týždne až mesiace.
Mala som šťastie, že som nikdy neskĺzla do klasickej materskej rutiny, lebo popri deťoch som stále aspoň čiastočne pracovala. Okrem toho mám perfektné pomocníčky: svoju mamu i tetu, ktoré sú u nás, keď je to potrebné. Taktiež otec našich detí mi s nimi veľmi pomáha. Aj teraz si sa prednedávnom vrátila z Paríža, kde si, mimochodom, rok študovala na Conservatoire National Supérieur d´Art Dramatique.
Bolo to, ako Francúzi hovoria, déjà vu?
Bola to pracovná cesta. Dostala som príležitosť nahrávať pre Radio France. Išlo o projekt siedmich autoriek z postkomunistických krajín, ktoré k 30. výročiu revolúcie napísali svoje zážitky o tom, ako toto obdobie prežívali a čo ich viedlo k tomu, že odišli do Francúzska. Ja interpretujem jednu z nich. Je pre mňa obrovská česť, že ma oslovil môj spolužiak, známy francúzsky divadelný a rozhlasový režisér. Zapadla som mu do konceptu, lebo hovorím po francúzsky a navyše mám potrebný prízvuk.
Stihla si Paríž ukázať už aj deťom?
Maxíkovi áno. Mal totiž v škole za úlohu urobiť projekt o nejakej krajine. Vybral si Francúzsko, konkrétne Paríž. Všetko, čo si najprv teoreticky načítal, som mu potom ukázala. Bol nadšený. Dokonca až tak veľmi, že sa teraz cez aplikáciu učí po francúzsky. Dievčatá boli zatiaľ len v Disneylande, a tak si myslia, že to bol ten pobyt v Paríži (smiech). Ale určite ich tam vezmem tiež, len ešte majú čas. Chcem totiž, aby si to pamätali.
Cítiš, že v tebe drieme akási francúzska duša?
Teraz už tak trošku áno, ale to, že som študovala na francúzskom gymnáziu, bola úplná náhoda. V podstate to bol nápad mojej mamy, lebo ja by som určite sama nemala ani odvahu, ani ambície prihlásiť sa. Je pravda, že moja stará mama, pôvodom zo
Zborova, študovala francúzštinu, ale nikdy sme to doma zvlášť neživili. I keď francúzsku výchovu určite mala. Ja som Francúzsko objavovala postupne, a to najskôr cez literatúru a divadlo. Až keď som tam išla študovať, jazyk sa mi dostal takpovediac pod kožu. Dlho mi však trvalo, kým som si zvykla na ich spôsoby, lebo Francúzi majú mnoho špecifík. Napríklad
sú nesmierne sebavedomí. Nemajú problém prejaviť svoj pocit nadradenosti, ktorý určite vyplýva aj z toho, že sú veľký národ. Človek si musí pri nich veľmi strážiť svoju národnú sebahodnotu. Samozrejme, teraz zovšeobecňujem, nie každý je taký.
Postupným oťukávaním sa začnú byť prístupnejší. Kto ich naozaj spozná, zistí, že mnohí majú nezameniteľný šarm, často im nechýba povestná nonšalancia a úžasný zmysel pre hlboké rozhovory. Rada ich počúvam. Obdivujem spôsob, ako rozprávajú.
Viem si predstaviť, že na staré kolená by som zostarla niekde pri Antibes na Francúzskej riviére, len by som s nimi debatovala a jedla.
Nejaké francúzske spôsoby výchovy babička u vás doma presadzovala, keď si bola malá?
Stará mama bola veľká dáma. Dodnes si pamätám, ako ma učila sadať si na lavičku. Najprv ju bolo potrebné utrieť, potom našuchoriť sukničku, až tak si sadnúť. Dobré spôsoby boli u nás vždy nutné.
Ty si v tomto aká mama?
Keď sme v reštaurácii, dosť trpím, keď moje deti držia vidličku príliš nízko (smiech).
A ako si dievčatá sadajú na lavičku?
Ako chcú (smiech). Maxík však absolvoval dva kurzy etikety, takže už je z neho malý džentlmen. Pamätám si, ako som ja napríklad svojich mladších bratov naučila podržať mi kabát. Keď sme hocikam prišli, ostatní odpadávali. Dodnes mám rada mužov, ktorí vedia, čo sa v spoločnosti patrí. V tomto som tak trošku princezná a nechcem na tom nič meniť. Ja by som si asi
vedela vymeniť aj pneumatiku, ak by to bolo nevyhnutné, ale prečo by som to robila? Mne sa veľmi uľaví, keď ma muž odbremení od mnohých vecí. Je to pre mňa nesmierne dôležité. O to viac sa mám potom ja čas sústrediť na jeho potreby.
Čo je pre teba jednou z priorít fungujúceho vzťahu?
Podľa mňa sú ľudia, ktorí sú uspôsobení na lásku, že sa im vydarí hneď na prvýkrát. A potom sú takí, ktorí ju hľadajú dlhšie, možno celý život. V partnerstve je však určite nevyhnutný aspoň ľahký záchvev flegmatizmu. Otvorene priznávam, že ja ho nemám žiaden. Mňa štve všetko (smiech). Uvedomila som si, že do veľkej miery neviem mať vo vzťahu pokoj a takú zdravú nudu. A pretože som si s tým vo vzťahoch nevedela sama celkom poradiť, začala som študovať koučing a základy psychológie.
Pomohlo to?
Nie (smiech). Ale keď koučujem druhých ľudí, mám pocit, že tak trochu pomáham aj sebe. Verím, že neustálou verbalizáciou sa myšlienky a slová začnú zhmotňovať a dostávať pod kožu vo forme reakcií.
To znamená, že nie si človek kompromisu?
Nie. Buď je po mojom, alebo nie je vôbec (smiech). Jednoduché to teda s tebou asi nie je, ale je skvelé, že si to uvedomuješ a pracuješ na sebe. Je sčasti prirodzené, že človek sa zaujíma o sféru, ktorú cíti ako najslabšiu a chce ju zlepšiť. Za tie roky som
zistila, že často nemám pod kontrolou svoje reakcie a sama sa cítim nekomfortne. Určite to súvisí aj so spomínaným nedostatkom flegmatizmu a s tým, že mám potrebu všetko riešiť. Sebareflexia je však dôležitá, preto na sebe pracujem. Odhodlanie mi totiž nikdy nechýbalo.
Čím ťa koučovanie druhých napĺňa?
Ponúka mi príležitosť stretávať sa s nesmierne zaujímavými ľuďmi z rôznych odvetví. Mnoho čerpám od tých, ktorí majú iný pohľad na svet. Napríklad rada počúvam ženy, ktoré sú ambiciózne, lebo ja som taká nikdy nebola. Pri úspešných mužoch zas obdivujem ich dravosť, úspešnosť, často nečakane spojené s pokorou. Nedávno som tiež dokončila medzinárodný kurz koučingu a mentoringu, takže mám o to väčšie príležitosti spoznať aj cudzincov, ktorí ma môžu inšpirovať.
Znamená to, že teraz viac koučuješ, ako hráš?
Nie, herectva je čoraz viac. Koučingom si len dopĺňam svoje pracovné aktivity. Chcem sa totiž cítiť nezávislá, lebo vtedy mám pocit, že si dokážem lepšie zachovať pocit vlastnej sebahodnoty. Tá veru mnohým ženám chýba.
Kedy si si ju ty začala uvedomovať?
Keď som pochopila, že človeka formuje prostredie a ľudia, ktorými sa obklopuje. Vždy je dôležité zachovať si svoju integritu, či sa ostatným páčim alebo nie. Všetkým hovorím, že môžete pochybiť, urobiť hlúposť, ale nikdy nesmiete o sebe vnútorne pochybovať. V opačnom prípade nebudete sami sebou. Partner, kolegovia, ľudia okolo to vycítia a rýchlo vás prevalcujú.
O akom živote si ako dievča snívala?
Vo svojich snoch som sa sústredila na to, aby som mala veľkú rodinu. To sa mi podarilo. Pochádzam z troch detí a tiež ich mám tri. Vnímam však, že najmä niektoré kariérne veci sa mi nepodarili tak, ako som si ich vysnívala.
Čo napríklad?
Filmové herectvo. Kedysi som začínala filmom Juraja Jakubiska v Nejasnej správe o konci sveta. Myslela som si, že filmovačky sa akosi prirodzene rozbehnú a budú nasledovať ďalšie. Tým, že sme na Slovensku mali dlhé obdobie, keď sa takmer vôbec nenakrúcalo, toto ma úplne minulo.
Ak by som ešte mala príležitosť účinkovať na filmovom plátne, neváhala by som. Som zmierená s tým, že už nedostanem rolu mladej hrdinky, ale to ma trápi najmenej! Keď sa však dívam na svoj život komplexne, som spokojná s tým, čo mám. Len ako neflegmatickej maximalistke sa mi občas ťažko zmieruje s tým, že sa mi zatiaľ nepodarilo naplniť všetky svoje sny.