Mária Holubová
StoryEditor

Protokolistka Mária Holubová v rozhovore prezradila v čom máme najväčšie rezervy

18.12.2023, 18:00
Celebrity

Pre Európu je typická galantnosť, zo všetkých protokolov je najprísnejší ten pracovný a Slováci často neovládajú ani základné pravidlá etikety v dennodenných situáciách. A tak sme si s protokolistkou Máriou Holubovou posvietili na to, v čom máme najväčšie rezervy a ako ich zlepšiť. Skákanie do reči je najväčší prešľap

Ako by sme mali v bežných denných situáciách prezentovať samých seba, aby sme zaujali, respektíve, aby sme sa nedopustili žiadneho faux pas?

Hovorí sa, že kto chce pohnúť svetom, musí najskôr začať od seba. Prezentácia každého z nás súvisí s troma základnými atribútmi, a tie sú: sebaúcta, sebavedomie a sebaovládanie. Je dôležité poznať svoje kvality i nedostatky. Vďaka tomu sa človek nedostane do nekomfortnej situácie, keď ho niekto zneistí alebo skritizuje.

Bude taktiež vedieť, ako má správne reagovať. Slováci sa radi sťažujú, tvária sa, že v dejinách sme boli len utláčaní a bití, pritom to nie je pravda. Kto sa rozhodne na sebe zapracovať, ide o prácu na celý život, ale oplatí sa. V opačnom prípade skôr či neskôr pôjde o sebaklam.

Akú dôležitosť treba prikladať oblečeniu, čo o nás prezrádza?

Reč oblečenia je stará 5 000 rokov a vychádza z pravidla elít. Rozlišujeme štyri základné roviny odievania, a to v pracovnom, spoločenskom, voľnočasovom a športovom styku. Jednotlivé hranice by sa mali dodržiavať. Úpravou zovňajšku reprezentujeme nielen seba, prípadne spoločnosť, pre ktorú pracujeme, pokiaľ ide o pracovné stretnutie, ale dávame najavo, ako si vážime druhú stranu. Takt a vkus sa dajú naučiť, treba len na nich neustále pracovať. Na jednej strane je dôležitá prirodzenosť, na strane druhej imidž má podčiarknuť našu individualitu.

Žena sa v prvom rade posudzuje podľa účesu. Pri mladých platí, že si môžu vlasy umyť a ísť, staršie si to už dovoliť nemôžu. Potrebná je aj úprava rúk. Gélové či umelé nechty sú podľa môjho názoru len pre mladšie ročníky. Ak staršie dámy nemajú čas na to, aby mali vždy dokonalo upravené ruky, stačí, že si nechty ostrihajú nakrátko.

Ďalej nie je vhodné, aby ženy chodili nenalíčené. Potrebný je aspoň ľahký mejkap. Dôležitý je tiež šperk. Kým mladé dievčatá by sa mali držať striedmosti, lebo ich zdobí mladosť a krása, ženy v rokoch môžu nosiť výraznejšie šperky a značkovú bižutériu. Dnes je, žiaľ, zvykom, že voľnočasové oblečenie nosia ľudia nielen do práce, ale aj na večeru, do divadla, čo vedie k takzvanej traumatickej šedi.

Aj koronavírusová pandémia nastolila možno nové trendy v odie vaní. Dá sa povedať, že tepláky sa stali našou bežnou súčasťou, už ich nenosíme len doma. Ako to vnímate?

Dámy na Slovensku majú okolo seba málo vzorov. Keď k niekomu vzhliadajú, často ide o človeka zo šoubiznisu, ktorý si však môže dovoliť viac ako v bežnom živote. Z tohto teda nadšená nie som, ale pandémia priniesla aj pozitíva. Bolo potrebné dodržiavať komfortnú zónu, čiže nevstupovať k druhému bližšie ako na meter, prípadne meter a pol. Rovnako tak sa nepodávali ruky.

V našej spoločnosti v tom stále máme chaos. Ako prvá by mala podať ruku dáma. Ak tak neurobí, muž sa nemá urážať, ale akceptovať to. Pokiaľ ide o stretnutie dvoch žien, podávanie rúk iniciuje tá, ktorá je vyššie postavená, prípadne staršia. Ona rovnako navrhuje aj tykanie.

Vy máte vo svojom šatníku tepláky? Pri akej príležitosti ich nosíte?

Áno, mám. Nosím ich obyčajne len vtedy, keď sprevádzam môjho manžela na golf, a kombinujem ich so sakom. Bežne doma nechodím v teplákoch.

Hovoríte, že okolo nás je málo vzorov, od ktorých by sme si mohli brať príklad. Kto by teda takým vzorom mal byť?

Elity, čiže pre ženy by to určite mali byť političky, diplomatky, štátničky. Ale trendy taktiež určujú redaktorky a moderátorky v televízii, herečky i speváčky. Nech si vyberieme kohokoľvek, kto sa nám páči, nemali by sme zabúdať na vlastnú identitu a prirodzenosť.

Akých chýb sa Slováci v komunikácii najčastejšie dopúšťajú?

Nevedia pozdraviť v plnom rozsahu. Nepovedia Dobrý deň, ale len Dobrý. Prípadne namiesto Dovidenia hovoria Dovi. Hneď za pozdravom by mala nasledovať zdvorilostná otázka: Ako sa máš? Keď však stretnete niekoho raz za pol roka, je nevhodné sa ho pýtať: Kam alebo odkiaľ ideš? Taktiež sme už spomínali komfortnú zónu a jej narušenie. Toto robia mnohí, pričom ten druhý ustupuje. Nie je to správny postup.

Má ostať na mieste a rukou jasne naznačiť, že už mu to nie je príjemné. Taktiež sa mi nepáči, ako sa Slováci prezentujú v reštauráciách, kaviarňach, kde sa zvyknú rozkrikovať, k personálu sa správajú neúctivo. U nás stále počúvame len o tom, ako nemáme čas a nestíhame. Ide o znak neschopnosti. Je to možno syndróm takzvaného robotného Slováka. Pritom kto pracuje, mal by vedieť aj relaxovať. Od Prahy na Západ nie je in „Nemám čas“, ale platí, že kto veľa pracuje, následne vie aj oddychovať a má čas na to, čo chce a preferuje. Na medzinárodnej scéne sme tiež známi tým, že máme nízky prah citlivosti a zdvorilosti.

menuLevel = 2, menuRoute = magazin/celebrity, menuAlias = celebrity, menuRouteLevel0 = magazin, homepage = false
15. jún 2024 02:30