Mnohí pri formálnej otázke – Ako sa máš? – cítia príležitosť, aby zo seba vychrlili všetky problémy sveta. Je to správne?
My Slováci sa radi sťažujeme a neuvedomujeme si, že každý má svoje problémy a nemali by sme druhých otravovať s tými našimi. Nariekanie nikomu nepomôže. Ako sa máš? je zdvorilostná otázka, na ktorú ja vždy odpovedám vynikajúco alebo výborne bez ohľadu na to, či ma niečo trápi alebo nie.
Z pozorovania druhých môžem povedať, že Slováci si pri rozprávaní skáču do reči, nevedia počúvať. Ako to vnímate vy?
Súhlasím. Skákanie do reči je pritom najväčšie faux pas v pracovnej, spoločenskej i súkromnej komunikácii. Mnohí sa schovávajú za to, že musia svoju myšlienku povedať okamžite, inak ju zabudnú. No, nesmú zabúdať, pretože tento zlozvyk vypovedá o ich neistote a strachu z komunikácie. Pripisujem to aj nedostatočnej výchove.
Úroveň rétoriky či už v spoločenskom alebo pracovnom styku je u nás veľmi neistá, preto sa nemôžeme čudovať, ako to potom vyzerá aj na našej politickej scéne. Treba mať na pamäti, že krik, nadávky i nepríjemný humor by nemali byť súčasťou žiadnej komunikácie. Rovnako tak ani posmech, ktorí mnohí používajú. Je to signál nevedomosti.
Odišli ste niekedy zo stretnutia len preto, že dotyčný nebol adekvátne oblečený, prípadne vás jeho správanie urážalo?
Najskôr poviem, že stretnutie vždy ukončuje ten, kto ho inicioval. Platí to pri osobnom i telefonickom kontakte. A teraz odpoveď na vašu otázku: áno, skončila som schôdzku, keď sa dotyčný správal za hranicou neformálnosti.
Aby sme však neboli len také negatívne, nájdete aj niečo pozitívne na Slovákoch, pokiaľ ide o správanie, komunikáciu a spôsob prezentácie?
To všetko, čo som vymenovala, platí všeobecne. Neznamená to, že každý je taký. Ak ide o kladné postrehy, páči sa mi, že Slováci sú bádaví, vzdelávajú sa a nechajú sa poučiť. Naše ženy chodia upravené, bežne ich vidieť v meste vo vysokých podpätkoch. Napríklad vo Francúzsku si takéto topánky obúvajú zväčša na večerné príležitosti.
Kedy vás vôbec nadchol protokol a etiketa elít?
Vzhľadom na to, že moje sesternice sa povydávali do Francúzska, od detstva som bola spätá s touto kultúrou, životným štýlom. Okrem toho som sa vždy zaujímala aj o históriu, ktorú som vyštudovala. A tak akosi prirodzene som tieto dve oblasti spojila.
Aké pravidlá platili u vás doma v detstve, pokiaľ išlo o výchovu?
Môj otec bol zubár, mama röntgenová laborantka a vychovávali ma tak, ako to robili ich rodičia. Vždy sme počas raňajok, obedov i večere zasadli spoločne celá rodina za stôl. Nikto nesmel odísť skôr, až kým posledný nedojedol. Štrngať príborom, prípadne mliaskať bolo zakázané.
Bez ohľadu na to, či išlo o pracovný týždeň alebo víkend, vstávali sme v tú istú hodinu. Doma som nesmela chodiť v župane, rovnako ani v pyžame. Možno aj preto si teraz občas rada vychutnám lenivý pyžamový deň.