Mama sa musela rozhodnúť, ktoré dieťa si vezme so sebou. Váhala medzi mnou a mojím najstarším bratom, ktorého hrozilo, že bude musieť narukovať. Brat napokon dostal z logických dôvodov prednosť a my ostatní sme prišli asi po pol roku. Som najmladšia zo súrodencov.
Čo bolo pre vás na Slovensku najväčšia bariéra, v čom ste si museli najviac zvykať? Ako to bolo s jazykom? Asi ste v 12 tich ešte nevedela ani slovko? Ako ste sa slovenčinu učili?
Najväčšia bariéra v tom čase, keď sme prišli, bol jazyk a zima. Už ostala len zima. (smiech) Čo sa jazyka týka, najprv sme mali dojem,že sa tu nerozpráva, ale spieva, pretože slovenčina je krásne melodická. Tým, že sme nevedeli ani len slovo, tak sme najprv mali učiteľku, čo nás učila doma.
V tom čase bol už totiž školský rok už takmer na konci. Tak sme sa učili doma, ak sa nemýlim, 3 mesiace, aby sme vedeli základné veci pred nástupom do školy.
Naše šťastie bolo to, že sme boli ešte malí, takže sa to nalepilo celkom rýchlo. Dodnes na otázku, za ako dlho som sa už vedela so spolužiakmi alebo v obchode s mamou, ktorá nehovorí slovensky, rozprávať slovensky, odpovedám, že neviem. Iba viem, že už som rozprávala.
V tom období, bohužiaľ, mnoho Slovákov ešte nebolo zvyknutých na „prisťahovalcov“ stretli ste sa aj s narážkamiči urážkami? Ak áno, viete povedať či sme sa ako ľudia posunuli k lepšiemu a sme viac tzv. openminded? Váš subjektívny pocit?
V čase, keď sme prišli, naša komunita Angolčanov bola pomerne veľká a hneď nás varovali, že prevláda rasizmus a veľakrát sme boli konfrontovaní, dokonca aj napadnutí. Ale dnes mám pocit, že Slovensko sa v tejto otázke veľmi posunulo v dobrom. Aj keď niekedy ešte prídu dcérky so školy alebo zo škôlky s tým, že spolužiak alebo spolužiačka im nadáva za farbu pleti. Je to vec, ktorú som sa najviac obávala. že sa stane mojim deťom. Ale je to veľmi iné ako predtým.
Môžeme povedať, že asi váš začiatok v šoubiznise začal s modelingom? Resp ako to začalo?
Áno, začala som ako modelka pre Lýdiu Eckhardt, ale ja sa za modelku nepovažujem, predvádzam len pre ňu. Začala som s ňou pracovať už na strednej škole, až potom som išla na vysokú školu VŠMU. Moja prvá spolupráca s Lydkou začala veľmi náhodne, potrebovala tanečníčky tmavej pleti do svojich prehliadok, a tak ma oslovili.
Dokonca to išlo cez riaditeľku, bola som predvolaná riaditeľkou školy a tam som sa dozvedela, že Lydka potrebuje tanečníčky a že či by som mohla ísť na skúšku kostýmu k nej. A tak, ako som vošla, predvádzam snáď každý rok. Okrem tehotenských čias.
Cítite sa dobre ako modelka? Čo vám táto sféra dala a, naopak, nájdete niečo, čo sa vám na tom nepáči?
Zopakujem, že si nemyslím, že som modelka. Ale áno, je to veľmi príjemné, hlavne, keď si obliekate krásne veci. To si myslím, že každá žena sa cíti dobre v peknom oblečení. Negatíva by som v tom videla asi vtedy, keby som to robila pravidelne. Takto to mám raz ročne, je to pre mňa akurát a je to fajn.
Ste multifunkčná žena, tak nám teda zhrňte, čomu sa venujete všetkému a ako vyzerá váš deň?
Zhrniem čas, keď som robila všetko naraz a stalo sa mi, že v ten deň som mala naozaj všetko. Ráno som deti nachystala do školy a škôlky, išla som natáčať film. Našťastie, v ten deň išlo nakrúcanie veľmi dobre, pretože popoludní ma už čakala módna prehliadka, na ktorej som pôvodnej nemala byť, ale mali sa tam objaviť moje dcérky. Napokon sme to všetko stihli a okrem nich som vyšla na pódium predsa len aj ja, čerstvo z filmovačky upravená na modeling. (smiech)
Na záver, plánujete na Slovensku ostať, alebo máte zajačie úmysly? :)
Zajačie úmysly som už mala dávnejšie, ale zatiaľ som na Slovensku. A asi už aj ostanem, keďže tu mám dve krásne dcéry.