Všetci vieme, že ste veľká športovkyňa, behali ste maratón, ale tanec je predsa len iný druh pohybu. Je pre vás rovnako prirodzený?
Zisťujem, že áno. Sú dve oblasti, ktoré ma bavia: športová časť tanca a tá umelecká. Najprv sa potíte v legínsach, teplákoch a tričkách, potom sa necháte upraviť a predvediete tú pozlátku, ktorá však musí byť postavená na dobrom športovom základe.
Prekvapili ste na parkete samu seba?
Tušila som, že mi to asi pôjde, lebo rytmus mám, ale keď som postupne začala prenikať do tajomstiev jednotlivých tancov, ukázalo sa, že je to oveľa zložitejšie. Ako klásť nohu na zem, ako ju šúchať po parkete, ako vyrotovať panvu, ako držať ramená, ruky… To všetko sú dôležité veci, ktoré k tancu patria. Našťastie, zistila som tiež, že sa pomerne rýchlo učím.
Boli ste diskotékový typ?
Bola, na vysokej škole sme s mojou spolubývajúcou mali takú tradíciu: raz či dvakrát do týždňa sme o polnoci vyrazili na diskotéku a na parkete sme sa išli úplne zničiť. Dve hodiny sme sa nezastavili, čistý aerobik, diskokardio. Po dvoch hodinách sme sa vrátili domov, dali sme si sprchu a išli sme spať.
Žiadne vyzývavé sexi slečny nahodené do spoločnosti?
Nič také, naopak, „nahodené na chudery“ (smiech). Mali sme jediný cieľ: vyblázniť sa, vyskákať a domov.
A čo s manželom, hudobní[1]kom Martinom Mihalčínom? Vyrazili ste si niekedy zatancovať si?
To nie, nanajvýš ak sa na nejakej svadbe vyskytla príležitosť a veľmi dlho som ho prehovárala. Nie je to jeho šálka kávy.