Obaja sa narodili po cisárskom reze. Bola to nutnosť alebo plán?
Samozrejme, nutnosť. Moja vážna a celkom vzácna diagnóza znela: placenta praevia – namiesto toho, aby bola placenta v maternici, je v pôrodných cestách, a ako dieťa rastie a tlačí na ňu, môže sa hocikedy poškodiť. A tak som už od šiesteho mesiaca ležala v pôrodnici a nemohla ísť do sprchy ani na záchod. V 34. týždni placenta praskla a ja som musela ísť hneď na sálu. Stratila som veľké množstvo krvi, museli ma rýchlo zašiť, bola som už v podstate v stave klinickej smrti – a ďalšie dieťa mi už neodporučili.
Manžel bol pri tom?
Bol a mal z toho traumu ešte rok. Hovoril, že ma rozrezali, a ako prerezali tú placentu, bolo to vraj také hrozné, že skoro skolaboval, a tak ho radšej odviedli. Lenže po roku som neplánovane znova otehotnela a volala som svojmu pôrodníkovi, že asi budem musieť ísť na potrat.
Presvedčil ma, že to zvládneme, a aj keď tehotenstvo bolo v poriadku, radšej mi rovno naplánoval cisársky rez s epidurálom (podanie malej dávky znecitlivujúcej látky do chrbticového kanála, čo trochu zmierni pôrodné bolesti, pozn. red.), takže som všetko vnímala. Pre zrasty po prvom pôrode ma nemohli zašiť, trvalo to dlhšie, než malo, a ja som upadla do bezvedomia. Vôbec neviem, čo sa potom dialo, Karel bol na sále, ale povedal, že o tom hovoriť nebude. Vraj ma vôbec nemohli prebrať a dávali mi nejaké adrenalínové šoky a on to celé preplakal.
Ja si len pamätám, že mi začali brnieť prsty, bola mi príšerná zima a že mi hovorili: „Simča, hovor... Hovorte jej vtipy...“ A potom som už iba počula, ako lekár spomína štyri žemľové knedle alebo tri? Bolo mi divné, že sa baví o knedliach. Až neskôr mi povedal, že mali zhruba tri minúty na zašitie, inak by bol so mnou koniec. Pozrel sa na mňa a vyhlásil: „Toto bol tvoj posledný pôrod, to ti môžem sľúbiť.“
Poďme si zaspomínať na detstvo. Už ako malá ste chceli byť modelkou?
Vždy som chcela cestovať, namiesto učenia som si prezerala časopisy, kupovala si mapy a označovala si exotické miesta, kam by som chcela ísť. To, že budem modelkou, mi vôbec nenapadlo.
Je to zázrak, že vás vaša príliš opatrná mama v 16 rokoch pustila samu do Paríža.
Nielenže pustila, ale keď videla, že ma škola nebaví, hľadala spôsob, ako by mi pomohla dostať sa do sveta – až si v časopise všimla kasting na modelky a poslala do agentúry moju fotografiu.
Krásne šestnásťročné dievča samo v Paríži. Úplne vidím tie zástupy mužov domáhajúcich sa sexu. Museli ste sa veľmi brániť?
No a ako! Už keď som v tých šestnástich nastupovala do lietadla do Paríža, zamiloval sa do mňa skaut, ktorého po mňa poslali (skauti vyhľadávajú dievčatá pre modelingové agentúry, pozn. red.), hoci som v lietadle celú cestu vracala. V Paríži ma potom vozil na kastingy. Ale ja som si vždy dokázala udržať ich záujem a nenaštvať ich. Bola som veselá kopa, kamarátka. Zasmiať sa, zavtipkovať... a bež! Mala som to v sebe odmalička a vďaka tomu som bola v Paríži šéfkou každému mužovi: jeden mi nosil sendviče, druhý ma vozil na kastingy...