Láska – to je bezpochyby najskloňovanejšie slovo v každom jazyku. Čo sa vám vybaví ako prvé, keď ho počujete?
Martina: Môj obľúbený výrok: „Na láske je najkrajšie to, že ju nikto nedokáže vysvetliť, a predsa ju každý tak nádherne chápe.“ Láska je to najlepšie, čoho je človek schopný, a v mojom živote je stále prítomná, od narodenia až dodnes.
Adam: Rodina. Mám malého syna, manželku a okrem nich naozaj veľkú rodinu. Samozrejme, lásku vnímam aj inde, ale toto je asi úplne prvá vec.
V rôznom veku a v rôznych obdobiach života vnímame lásku odlišne. Spomínate si, aké ste mali o nej predstavy v detstve? Mám na mysli škôlkarské časy.
Martina: V tom čase bola najväčšia láska pre mňa asi mamička, v škôlke mi chýbala a nevedela som sa dočkať, kedy sa vráti z práce. Ale pamätám si, že škôlka bola tiež miesto, kde som sa prvýkrát zaľúbila. Do spolužiaka. Všade som rozprávala, ako sme „do seba“, že je to môj frajer, že sa budem vydávať, že budeme mať svadbu. Tuším nám jednu v škôlke aj vystrojili. Raz sme to však asi trochu prehnali, keď nás po obede pani učiteľky uložili spať. Počkali sme, kým všetci zaspia, a dali sme si pusu. Pani učiteľka to videla a bol oheň na streche.
Adam: Asi neviem úplne presne zadefinovať, čo konkrétne som si pod tým slovom v tomto veku predstavoval, ale viem, že prvú „lásku“ som zažil už v škôlkarských časoch. Volala sa Nina a bol som ochotný deliť sa s ňou o sladkosti, a to som bol už vtedy veľký jedák (smiech).
Pubertálne lásky sú už o niečom inom. Vedia s nami pekne zamávať, zažívame prvýkrát veľkú búrku citov, poblúznenie, rozochvené túžby, ale i sklamania. Boli vaše tínedžerské lásky osudové?
Martina: Úprimne? Neviem. Na základnej škole som zažívala skôr sklamania a odmietnutia. V škole v prírode ma na slaďák nikto do tanca nezavolal a ja dodnes čakám, kto si so mnou zatancuje na Jamesa Blunta. Pamätám si, ako intenzívne som to prežívala, ako sme s babami sledovali páry, ktoré už tancujú, a čakala som, kým ma zavolá ten, ktorý sa mi najviac páčil. Túžila som po láske ako z romantického filmu. Ale to je zrejme celoživotná podvedomá túžba každého človeka. Potom všetko zmenila stredná škola. Razom bol o mňa záujem, ale ja už som bola vyberavejšia. Neviem, či moje lásky boli osudové, s mojimi bývalými partnermi sme k sebe nepatrili, čo ukázal čas, ale každý vzťah ma niečomu naučil.
Adam: Na tieto lásky rád spomínam, bolo to pre mňa všeobecne pekné obdobie, asi ako pre väčšinu z nás. Ale osudovými by som ich asi nenazýval, keďže moja dnešná láska nepochádza z tínedžerských čias, spoznal som ju o niečo neskôr.
V partnerských záležitostiach nás do veľkej miery ovplyvňuje to, aký vzťah vidíme u svojich rodičov. Platí to aj u vás?
Martina: Moji rodičia sú tí najlepší rodičia, akých si môžem priať, dávali mi tak veľa lásky, že ju dávam ďalej. Naučili ma, že aj keď to v živote niekedy nie je najľahšie, nevzdávame sa a sme silní natoľko, aby sme to ustáli. Každá hádka sa končí zmierením, lebo vzájomná náklonnosť prekoná aj vlastnú hrdosť. Vidím to na svojich rodičoch. Mamina a ocino sú dvaja takí odlišní ľudia, každý z inej planéty, ale žijú spolu na jednej a funguje im to. Veľmi ich ľúbim.
